Poeticky

Dnes už od samého začiatku mrkám k oknu,  trocha ospalá...včera sme mali náročný deň, hoci som sa snažila len poľahúčky cez neho pretancovať. Obloha je zatiahnutá podobne ako včera bola. Je nedeľa, carboot. Už sa netrasiem, neplaším, keď o ňom viem....pokoj na duši, vďaka za neho, už som si myslela, že mi treba terapiu. Ak sa nedovalia daždivé oblaky, plán je dnes už vopred dohodnutý - carboot a potom playground, hej, ten najväčší a najľudnatejší v samotnom Plymouth. Ak prídeme domov skôr, dobre tak, treba baliť. Včera sme neurobili nič. Ba čo viac, ani sme nekreslili! Bolo takmer šesť, keď sme za sebou zabuchli vchodové dvere a potom sa už len jedlo a pozerala telka a čítali knihy a púšťali pesničky na Cbeebies a tak......pyžamkovo už len.
Dnes by som od večera očakávala viac, ale to ja vždy. Najmä takto zavčasu, s čerstvými silami, keď sa tie večere zdajú nereálne dlhšie a produktívnejšie.
Tomáš už dávno nie je doma, brázdi nedeľné ulice s naloženými ľuďmi, čo si ani v nedeľu nedajú pokoj . Nič v zlom, však ani my si nedáme.
Včera som plánovala nakúpiť darčeky, čosi ešte tu a tam...ale naveľa, kúpili sa darčeky len dva, aj to vybral Jorik sám, pre babku a dedka....skromne, sťaby to za svoje vreckové vyberal.
Babka pyžamková, ako moju mamku voláme, odišla včera s prázdnymi rukami. Jorik, troška smutne konštatujem, má primálo impulzov na to, aby sa na ňu reálne tešil a aby jej vyberal darček. Mrzí ma to...lebo ani neviem, ako sme k tomu dospeli a vôbec......toto je niečo príliš citlivé, čo radšej zamlčím.....do šuflíka radšej zametiem, zamknem pre istotu....lebo ja som si vždy myslela, že babičky po maminej strane sú vždy a naveky tie , čo píšu príbehy do sŕdc vnúčat. Po otcovej strane sú to síce babky a dedkovia, ale takí onakí.....ktorým sa slušne zdraví a slušne sa u nich sedí a omrvinky z koláča sa vždy na koberec do dlaní chytajú. Hm..., ešte nie je neskoro, ešte sa možno veci zmenia......naivita nie je vždy na škodu, s takou neškodnou sa občas ľahšie žije.
Juj, príliš som poetická dnes, ja viem, že je nedeľa ale komóóóón , nemusím zase znieť ako nedeľná chvíľka poézie. Že áno?
Ibaže.....dnes mi ozaj všetko tak nejak poeticky znie. Žeby nervozita z cestovnej horúčky ma tak melodramaticky zasiahla?
Stále sa neviem rozhodnúť, či sa vôbec domov teším. To je na pováženie! Akoby všetko, čo potrebujem k životu som mala pri sebe a nič viac nechcem. Všetko ostatné je luxus navyše. Jorik mi začal čoraz častejšie hovoriť : ,,Mama, aj lovjúúúú" nie "aj lavjúúú" ale "lovjúúúú" ako pravý Brit a moje srdce sa topí a prosím nateraz, uznajte, nič viac nepotrebujem.
Jorik sa zobudil.
Troška skôr, berúc do úvahy, že včera ani len nespal počas dňa, tak až príliš skoro. Ale navadí. Už je vycikaný, zabalený v deke , obložený zdravou mňaukou na raňajky s telkou zapnutou a ja som späť, aby som doťukala slovíčka na predčasný záver.
Lúčim sa teda s vami a z celého srdca vám želám krásnu nedeľu, aby ste v nej mali čas sa zastaviť...tak naozaj zastaviť a nadýchnuť sa.....lebo, budem znieť smiešne, ale vo vzdchu, vo vetre, v povetrí .....nazvyme to hocijako, je najsamviac spomienok....prisahám, neklamem......ja sa idem zblázniť, keď občas na všetko zabudnem a len chutnám vzduch....taký studený zrána, taký vlhký pred dažďom, taký voňavý z rúry, keď sa v nej pečie koláč......ach.....a aby ste mali okolo seba všetkých tých, čo milujete a aby ste robili veci nezvyčajné a detinsky hlúpe, pri ktorých keby vás niekto pristihol, ťukal by vám na čelo....ale vy budete šťastný, lebo práve v tej chvíli budete písať nové spomienky a nezabudnite pritom prosím, ako vonia už spomínaný vzduch, to aby sa spomienky vedeli po rokoch znova vyvolať von:). To vám želám k dnešnej nedeli.
A mávam.....básnicky ladne....dnes ináč neviem:) z obývačky na 25Tovey Crescent.