Obrázkovo dnes

Dnes sa vyrozprávam obrázkami. Tak troška viac ako inokedy. Najskôr však....toto tu, mi dnes ráno skrížilo cestu a ja si neviem pomôcť, tak veselo mi to znie, nuž , ak máte čo i len troška podobný vkus, potešte ušká...lebo všetko je jednoduché tam a to až tak, že veselo to ladí a tak nejak usmievavo mi je z toho vo vnútri....a to nie je nikdy na škodu. Tuto aha, klik klik......  https://www.youtube.com/watch?v=4lo2uixOzdY&index=2&list=RD4lo2uixOzdY

 

A teraz sem sem obrázky.......nech za mňa píšu blog:)

 

 

Húska moja , netuším prečo sa mi v skicári narodila, najskôr som len chcela na chvíľku odbočiť , od knihy a zákaziek.....ruka sama si ju vynútila....tak som ju nechala. Rovnako ako pri tejto slečne mlčanlivej......ktorá mala s duchmi byť, ale aha, sama si psov k sebe vzala......ozaj neklamem, nie som to vždy ja, kto riadi ilustráciu a jej finálny výsledok. Hádam je tam vonku viac takých ako ja, čo otvoria skicár a netušia, čo do neho nakreslia, nechajú ruku samú, nech sa pohrá a popritom, ako sa tá ruka hrá, len nemo sledujú, kam to celé smeruje.

Alebo som sama?

 

 

Nech aj, nesťažujem sa. Lebo som si istá, že každá taká kresbička, nevynútená, ku mne došla zámerne.....čosi mi povedať, čosi mi ukázať.

Pri zákazkách tomu nikdy nie je tak. Proces je opačný. Ruka viac nie je boss. Počúva. Hm, občas nepočúva. Včera sa snažila...koľko sa pomedzi hľadanie nového kočiara dalo vsunúť, toľko sa snažila.

 

 

 

A snažila sa ozaj bravúrne.....aj sa zranila pri tom všetkom....lebo, prosím pekne, konečne som doobšívala svojho tvora malého a ......pravá ruka , ako mnohokrát predtým, po milióntom raze podľahla tlaku ihly a nechala ju preraziť do vnútra. Ach tie moje prsty.......občas sa na ne dívam a prídu ako pešiaci, čo po vlastných bežkom idú do boja . Viete, tí úplne prví, čo sa na povel rozbehnú a padajú ako hrušky.....prvé obete vojny.... Dobre, preháňam:). Mojim prstom nič tak strašlivé pri mne nehrozí, no beztak... statočné sú. A len občas sa zrania. Na to, koľko na moje povely bojujú, sa držia veľmi statočne. A neodvrávajú!!! A že by mohli.....veď len, aha , tu je ten môj maznák, ešte nie komplet hotový, na ktorom som niekoľko dní pracovala, ako som mu husto nahusto chrbátik obšívala.

 

 

 

................................................

Jorik leží neďaleko mňa , na gauči, očami nalepenými na Mistrovi Tumblerovi ( ak som mu meno poplietla, pardón !) . Troška ťažšie dýcha, ale zdá sa, že choroba je na ústupe. Neviem, ozaj neviem, či dnes pôjdeme niekam von, že či zas a znova neostaneme doma, dokiaľ sa Jorik ešte troška viac nepozbiera. Počasie vonku je typicky jesenné....vietor a dážď, len občas slnko. Jeseň kraľuje. My sme si do nej pripravili nový kočiar....za ktorý prosím všetky víly kočíkové, ak nejaké sú, aby nám dlho vydržal a aby nám ho nijak predčasne skoro nevzali do kočíkového nebíčka.

 

Milí moji, lúčim sa s vami. Idem dať Jorikovi ríbezľový sirup na kašeľ a upratať a potom u nás vstane tata a porozpráva nám , ako sa mu včera jazdilo a koho zaujímavého stretol a potom....potom...ani ja neviem. Ešte sa uvidí.....

 

Vám prajem omnoho krajší deň! Mávam vám k nemu, z 25Tovey Crescent.