Vtáčik a motýlik

Dnes má Tomáš testy....márne sa snažím myslieť na iné veci, moja myseľ zabieha do Bratislavy ako sa snaží nadviazať spojenie. Možno by som mala radšej schmatnúť telefón do ruky a napísať "srdcervúcu" sms o podstatnosti a nepodstatnosti nášho budúcna......a pridať aj zopár hrejivých slov, ako veľmi na nášho tatu myslím a že nech sa deje, čo sa deje, svoju časť zvládol bravúrne....ale akosi asi by som to nebola ja. Také veci konám iba v slabých chvíľkach. A teraz takú nemám. Jednak preto, že je mnoho iných vecí, ktoré ma nepustia rozcitlivieť sa....ako už toľko spomínané nešťastné Jorikove ušká......až po smutný fakt, že som vyrastala bez objatí a keď sa konali obdobné situácie v mojom živote, mám na mysli testy, bola som odprevádzaná kompletne nepochopiteľnými slovami ako ,,Nie že urobíš hanbu rodine." Hm, poviem vám, s takým nákladom na pleciach sa všetky skúšky a testy robili veľmi ťažko.

Nuž len ostávam v nádeji, že moja polovička o mojich pocitoch vie a vie takisto, že je úplne jedno ako dnes dopadne, nič viac ani menej si o ňom myslieť nebudem. Toľko vecí už zvládol, že mi nemusí nič dokazovať ,tobôž nie cez nejaké testy.

 

A ak už spomínam Jorikove ušká......je to také zvláštne...lebo zrovna včera, vôbec po prvýkrát, a to má Jorik nasledovaného Mistra Tumblera (dobre píšem?) toľko, že sa to ani spočítať nedá....., za mnou prišiel s mávajúcimi rúčkami a tancujúcimi prstami ukazujúc mi ako sa v posunkovej reči povie hento alebo toto. Aby som bola konkrétna....bol to vtáčik, motýlik...... Sú na to slová , čo by to opísali??????? Ako som nemohla ináč, len pristihnúť sa pri myšlienke, že možno ani nevieme ako blízko reálne sme k tomu, aby sme sa tú reč začali aj my učiť a praktizovať?????

Naďalej totiž u nás pokračuje stav , pri ktorom Jorik natŕča uško k mojim ústam a nevinne, jak len dieťa to vie, si žiada, aby som hovorila hlasnejšie. Bože!!!!! Veď ma trhá na franforce! Plačem, len čo o tom píšem. Nebojím sa pravdy....klamem, bojím, ale nateraz ...prisahám, nech už má strojček, ak ho má mať....ale nech "žije". Ozaj žije (aby som to vysvetlila....nateraz mám pocit, že len prežíva....v nejakej svojej bublinke....drobnej, kde len málo z vonkajšieho sveta k nemu prechádza)..... a ja s ním....lebo ako mama zlyhávam a to by som ho mala ťahať.....ale ja zlyhávam, lebo to veľmi bolí..... vidieť ho pred telkou ako sleduje rozprávku...ako si večer čítame bedtime stories a ja mu ich hlasno hovorím priamo do nastaveného uška. Bože!!!!!

 

Strojček na lepšie počutie nie je koniec sveta. Horšie veci sa dejú a strojček je prosto ako okuliare. Tak nie sú postihnuté očká ale ušká. Menej zvyklé ako okuliare, to áno a dozaista sú i tak vnímané....predpokladám, že človek s okuliarmi sa nevníma ako niekto s handicapom....ale mať strojček v ušiach už tak trocha volá na poplach. Ale keby ho aj môj syn mal, prisahám, že ako matka urobím všetko preto, aby ho on ako handicap nevidel ale skôr ako výhodu, kedy  sa bude môcť vďaka tomu prístroju kedykoľvek teleportovať do ticha....čo sa nám dobre počujúcim prosto nedá a že by bolo úchvatné si ticho kedykoľvek privolať?

Ale to píšem teraz, to si myslím teraz, keď ozaj neviem a netuším , v akom vážnom stave sme a či vôbec sme..... To čakanie ma však zabíja.

 

Milovať je bolestivé, že áno?

A beztak by sme to nevymenili za nič na svete.

 

Dnes sme teda s Jorikom sami. Náš tata bojuje o "vlastne ani neviem čo" , čosi, čo nám ma zaručiť lepšiu budúcnosť a "z čoho máme profitovať" a ....či a vôbec to tak bude.....ukáže len a len čas......tak si  v ňom zatiaľ plachtíme. A snívame. Ešte si stále tento luxus môžeme dovoliť.

 

A ja občas pomedzi to kreslím...hoci raz s Jorikom, vymieňam fixy za kartičky a hracie kocky a prevažne vyhrávam ( nie naschvál, nie brutálne kruto...len obyčajne vyhrávam, lebo ako dieťa som nenávidela, keď ma niekto nechal naoko vyhrať...taká hra ma nebavila a najskôr sa veľmi mýlim, ale nemyslím, že pre Jorika to bude zlá škola naučiť sa prehrávať a uvedomiť si, že jedného dňa ma porazí, lebo on ma porazí....keď už nič iné, tak zákon života ma sklepe dole....a  potom si to vychutná ako som si to vychutnala aj ja, keď som jedného dňa porazila otca v šachu a bol to taký pocit satisfakcie, zaslúženej, že razom sa zmazali všetky predošlé prehry.... ) no.....musím napísať, že nemám rovnakú výdrž ako Jorik....zopár kôl a ja mám tých hier celkom dosť:). Nanešťastie, zatiaľ , čo ja som presýtená, Jorik si dal tak akurát predjedlo a fúúúha, nasilu robím veci celkom nerada.....takže úbohé moje dieťa! :)

 

To kreslenie , samozrejme, nespomínam len tak.....

 

 

 

....ale aby som sem pridala čosi z mojej práce.....

 

 

A  nie, nebudem dnes za nijakú výnimku a tradične po vložení fotodokumentácie dvíham ruku do vzduchu ,ale len tak mierne, aby som ňou zamávala na rozlúčku. Ako ináč, ku peknému dňu z 25Tovey Crescent.

 

ps: a pozdravujem všetky maminy , ktoré bezmocne čakajú , kedy im niekto vloží meč do ruky, aby mohli skosiť neviditeľného nepriateľa, ktorý sa prisal na ich dieťati. Ach, kiežby to tak mohlo byť...tak reálne...ozaj.....prisahám, vyhŕňam si rukávy hore a som tak navrčaná, že revem ako divé zviera....len ma puste do arény. A je mi jedno, či sa na nás prišiel aj niekto dívať, či na mňa niekto stavil svoje lóve , prisahám, som pripravená zabíjať. Tak kruto veru .....ale matky rozumejú.