Ušká sú späť, ušká sú späť...ušká sú ozaj späť!
Ešte stále to hulákam pošepky....pre istotu.
Ale teším sa už i tak.....lebo po tých týždňoch....konečne....hovorím na svojho syna a on reaguje! To ....to je tak oslobodzujúce! Nesmierne sa teším! Nesmierne! A.....k tomu všetkému dodám ešte niečo stupídne.....ale ...pamätám si z detstva na vlastného dedka. Bol to krásny človek. Ozaj nádherný. Nepamätám si, že by niekedy niečo urobil, čo by niekoho nahnevalo alebo radšej niekomu ublížilo.... Bol to tiež človek jednoduchý a ....hluchý. To rozčuľovalo moju babku :), a teraz jej rozumiem . Lebo .....verím tomu, že človek s handicapom to nemá ľahké, nechcem to nijako zľahčovať....ale žiaľ ani ľudia v jeho okolí nemajú na ružiach ustlané. Ja to ozaj nemyslím v zlom....ale posledné týždne mi ukázali, aké doslova frustrujúce dokáže byť spolužitie s niekým, kto horšie počuje. Lebo ..možno sme to len my ženy....lebo máme svoje dni a hormóny jedno s druhým, tak tá trpezlivosť je niekedy doslova zmerateľná na školskom pravítku....ale prisahám, nie je jednoduché ostať v pokoji , keď už po xtý krát opakujete to samé a už ziapete a aj ste oľutovali, že ste sa vôbec niečo pýtali a .....potom ten nonstop hluk okolo, všetko zvukovo naspídované na plné gule, ozaj verte, keď dobre počujete, tak nadmerný hluk vie celkom dobre negatívne čarovať...a potom sa na to všetko nabaľuje aj vnútorný nepokoj z výčitiek, že toho úbohého (bez výsmeškov) človeka zanedbávate, lebo mu nehovoríte všetko, čo by ste chceli.....že ho odsúvate bokom, lebo niečo mu povedať vás stojí mnoho energie......a....som rada, že to mám úspešne za sebou, nikomu nebolo ublížené a všetko je tak, ako bolo predtým. A týmto mávam všetkým , ktorí s niečim obdobným bojujú a aj všetkým ľuďom v ich okolí.
Dnes sa necítim na písanie dlhého blogu.
S návratom Jorikovho sluchu som v sebe utíchla.
Potrebovala som to.
Aj on.
Napriek tomu sme včera zápasili ako už dlho nie. Ale aj napriek tomu to bol jeden z mojich najkrajších dní v živote. Jorik sa hádzal, kopal, udieral ma....strhával si oblečenie a rozhadzoval ho po ceste. Potom sa upokojil a ja som nevynútene dostala tie najkrajšie "prepáč" a vyznania lásky s tým spojené. Možno sa to zdá zahanbujúce priznať to takto verejne, že ma vlastné dieťa udrie....ale ja sa za to nehanbím a myslím, že to dokonca od neho aj akceptujem. Aby sme sa rozumeli "akceptujem" skôr ako rozumiem.....nie že "v poho synu , len si udri:) " . I ja bývam frustrovaná a jemu častokrát veľa neostáva len rozhadzovať rukami. Navyše, vždy vie, že prekročil hranice...učí sa a ja zatiaľ skalopevne verím, že až vyrastie, ženu ani kvetinou neudrie.
Ináč, kamkoľvek sme včera spolu išli, tam z neho boli unesení...ale to sú tu zo všetkých detí.....za čo sa Jorik tak trochu predvádzal a každému štebotal o možnom i nemožnom .....ako prečítal všetky čísla z kalendára alebo čítal z nádob , pre koho sú..to ináč udivilo aj mňa, lebo to bolo vôbec po prvýkrát, čo úplne sám na verejnosti prečítal celé slovo. Dog to bolo, nijaká veľká sláva...ale i tak som na neho pyšná.
A už sa rozpisujem, že áno. A nudne sebecky o vlastnom dieťati....tadadááá...horšie byť ani nemôže.
Fackám sa po prstoch. Dnes mám stručná byť Jaj!
Tak ešte foto pridám.....aby bolo farebnejšie....toto tu som dostala od milého z Bratislavy, už sa úspešne vrátil späť ! Ďalšie kolo niekde v máji.....
Toto zase kresbička "kým sa Jorik okúpe" kreslená.....
A tuto zase moja prejedenosť postavičkami .....dnes som teda srdce šila...už dlhšie som plánovala. Ibaže, nemám červenú niť, tak ružové je :).
A to je všetko.
Už mlčím.
Lebo dnes chcem byť stručná.
Tak už len mávam na záver ku krásnemu dňu z 25Tovey Crescent.
No comments:
Post a Comment