Pošepky od Verušky: Ešte bolí

Pred pár dňami, ako som chytila tú škaredú nádchu, som uzimená sedela na lavičke autobusovej zastávky stojacej pozdĺž Mannamead road a kreslila som. Za nič na svete som tam nechcela sedieť...prišlo mi to exhibičné....doslova si koledujúce o to, aby sa pri mne niekto zastavil a pýtal sa, čo robím...pre koho, ako dlho a pod. Ibaže, Jorik nechcel ísť zo škôlky domov, chcel ísť skákať do jungle area a ja ako pravá milujúca matka som bez váhania učiteľkám povedala, aby mi syna nebalili, že ja niekde počkám a prídem si po neho znova o hodinu, až bude vyjašený. Ibaže v okolí škôlky sa nieto kam schovať. Všetko teplé a hrejivé bolo akurát vo vzdialenosti , že na otočku( dôjdeš tam a môžeš sa otočiť späť) a tak som po pár metroch tápania sa v okolí , vybrala autobusovú zastávku ako najlepšie miesto na zloženie mojich serepetičiek . Do úvahy spadali i bočné ulice a ich kamenné múriky ,ale sedieť niekomu na múriku mi prišlo "nevhodné"....no prosto som sa zložila na tom verejnom mieste a modlila sa, aby som nikoho nezaujala. Ale zaujala.

Dedka istého.

Pustil sa so mnou do rozhovoru a musím povedať, že to bol milý rozhovor s pánom, ktorý precestoval temer celý svet a ten ho na oplátku zanechal zostarnúť do otvorenej mysle , v ktorej nikto nie je viac ako ten druhý . Vypýtal si aj môj skicár, na čo mi povedal čosi, čo zahrialo....,,Hm, vidím , že tu nesedím len tak s hocikým, ale s niekým, kto raz bude slávny." Potešilo. Koho by nie???? Ale potom, potom sa ma spýtal na rodičov a celý rozhovor sa zvrtol a on povedal, že moja nálepka "sirota" spôsobila, že ma má náhle rád...., nakoľko on sám bol sirota a vyrastal v sirotinci....a ja sa k tomu nemôžem pochopiteľne rovnať, ale jemu na tom nezáležalo. Pointa bola v tom, že nemáme rodičov a hotovo. Vyzvedal sa nežne, nie zvedavo. Takým ľuďom sa ľahko všetko odkryje. A temer na všetko, čo som povedala, mal i on protiváhu , jeho vlastný príbeh na vyváženie . Ale......nie o tom som chcela....chcela som ....chcela som vlastne len napísať, že od smrti mojich rodičov ubehlo len zopár mesiacov...koľko je tomu.....presne 3mesiace. Krátka doba. A ja žijem a smejem sa a nakupujem a šteklím Jorika a biedne málo spím a tvorím.....a snažím sa nemyslieť, že tu nie sú...ani jeden, ani druhý....hoci mám za sebou hodiny a hodiny rozhovorov so sestrami na telefóne, v ktorých sme prebrali všetko odpredu i odzadu a potom ešte raz a ešte raz......

Aj keď sa snažím nemyslieť, nie som úspešná. Vlastný strach zo všetkého, čo sa stalo ma doháňa ako môj vlastný tieň. Moment, neťahám si to naozaj všetko vo svojom tieni? Lebo ono to tak vyzerá, jak to na mňa hocikedy vyskočí a mne sa náhle urobí zle a vybuchnem do sĺz uprostred ulice , ľudia neľudia......nárazovo, silno....a veľmi - veľmi to bolí celý ten záznam ako zostrihané videá.....ktoré majú stále ten istý priebeh začínajúci mamkiným telefonátom , ktorý som och tak nechcela...lebo Jorik spal a všade bolo ticho a môj hlas ho budil......ale mamka sa zrovna vtedy chcela rozprávať...alebo radšej vyrozprávať.....o tom, že vie, že má rakovinu...že je to isto vážne...že umrie..... Mala akurát za sebou prvé bolestivé zákroky...veľmi bolestivé, ktoré nikdy nerozdýchala, nie v tom čase, ktorý jej zvýšil a ja som ju nechcela počúvať....volala proste nevhod a zvíťazila som, mamka zložila a ja som dokočíkovala Jorika k červeným vyspatým lícam.

Prechádzam si tým, ako sa bála.....a bojovala a bála a bála a bála sa...lebo kto sa smrti nebojí? Lebo nebola ako tí, čo v čase porážky píšu oslavné blogy o vďake za každý deň , čo prežijú....bola na zemi vystrašená ako dieťa a ja sa stále pýtam , či som vo svojom busy life nemala urobiť viac výnimiek, kedy by som stála pri nej viac, než som stála. Vždy plačem...lebo ono to tak facká a bolí to .....sťahuje srdce do gumičky ....presne tak mi to príde, ako keď vezmete tú starú klasickú gumku do vlasov a urobíte ozaj pevný konský chvost, len ibaže miesto vlasov gumičkujete vlastné srdce.

A pre istotu aj žalúdok sa zagumičkuje.....a stále ....stále tá mamkina bezvládna ruka....obraz, ktorý sa dookola vracia a vracia a ja vôbec ale vôbec nechápem...že sa už nepohne.

Tatik stojí v pozadí ako ,, ešte toho nemáš dosť na uverenie? ja to doklepem.....už nie sme, už nie sme, už nie sme....." úplne bizarné ....úplne celé......

Neviem , prečo to sem dnes vôbec píšem. Isto sú iné veci, ktoré by sa do utorkového blogu hodili viac....ako citróny , čo vyrástli na stromčeku v kvetinárstve na rohu ulice smerom do Mutley...alebo napríklad to, že Jorik sa včera naučil hodiny (ešte nie všetko, ale celé rozpozná len tak práši a nemusí k tomu nijaké čísla na ciferníku vidieť:) alebo fakt, že som začala znova čítať za chôdze, lebo už mám dosť hladu po knihách a ......ale akosi, klamala by som seba samú. Lebo akokoľvek šťastná som, tam za mnou , tesne tesne za mnou, na krk mi doslova dýcha, smútok, ktorý som ešte v sebe nestrávila a pochybujem, že niekedy strávim.