Garáž

Včera sme mali s Jorikom deň off.... a ako klasický deň off sa nám to aj vlieklo... Napiekli sme medovníky, ale nechali sme ich v rúre troška dlhšie a nie, nespálili sa...ale stvrdli. No niekde som počula, že medovníky tak zvyknú a potom zmäknú....tak som ich pekne odložila, že počkáme:). Teraz sú dobré tak akurát pre veveričky . Ináč, keď som pri pečení, začínam sa aj troška báť, lebo Jorikova oslava sa blíži a ja si už čmáram pomyselné zápisky s receptami.... Mnoho vecí bude treba nakúpiť, za mnohými z nich bude treba aj ďalej cestovať...veď slovenské suroviny sa tu nenájdu na každom rohu. Zatiaľ vsádzam na mrkvovú tortu, koláč na oplátke, sandokánove oči a možno štrúdľu. Koketujem s pudingom.....na istotu idú obložené misy a slané očká. Oj a šalát! Hm...mala som v pláne taký šunkový, teraz ma ale napadlo, že minulý rok letel môj zemiakový(mamka moja ma ho naučila robiť výnimočne dobre:)a k tomu kuracie nugety... Uj, je z čoho vyberať!

Ale heš z plánov narodeninových!

Späť ku včerajšku...., lebo je tu niečo, čo by som rada spomenula.

Pamätáte sa na fotky, čo som sem nedávno dávala z istého sekáča s vintage vecami? Nuž , včera , lebo vonku pršalo, vybehli sme s Jorikom von - len na chvíľu a keďže chcel Jorik sendvič zo Subwaya, davaj, namierili sme si to do Mutley a  tam, do toho sekáča. Zatiaľ, čo my sme si v rožku skladali puzzle, došiel ku nám manažér obchodu s obrovským balíkom. Aj ma striaslo pri pohľade na jeho rozmery , lebo teraz si dávam veľký pozor, koľko si toho na seba naložím, keďže mi moje nohy dali ultimátum....ale uznajte, čosi sa odmietnuť dá a čosi nie. A toto sa nedalo.

Pán sa vyznal, že už tu dlho v obchode drží darček pre môjho syna Jorika. Lebo, ešte takého chlapca nikdy nevidel, že ho má veľmi rád , že je "special" a on nechce aby nikto iný a len a len on , vlastnil hračku, s ktorou sa on kedysi veľa hral a ktorú dostal od svojho starého otca, ktorý mu ju navyše vlastnoručne vyrobil. Vtedy von vytiahol túto drevenú garáž a ja som bola slovaneschopná....

Napokon zo mňa vyliezlo, aby to radšej predal...veď to už je "vintage", ktosi to kúpi, zarobí na tom...ale on o tom nechcel ani počuť. Neviem, či pán má vlastné deti a vnúčatá, neodvážila som sa spýtať..., lebo on vehementne tvrdil, že jedine Jorik tú garáž môže mať, len jemu ju chce darovať. 

Môžem to napísať?

Lebo ja idem....

Už to píšem.....

Moje materinské srdce pukalo.

Puf....už je to von.

Budem k vám úprimná. Ja som tu garáž v rukách domov napokon doniesla  , hoc nebola najľahšia , lebo ináč som nemohla. Rešpekt k všetkému, čo ľudské ruky zhotovili. Teraz tá garáž leží na zemi a ja s bolesťou viem, že Jorik sa s ňou hrať nebude. Má onakvejšie plastové hračky. Nič v zlom.... staré hračky majú v sebe hodnotu, nostalgiu...ale pre nás. Pre naše deti budú mať raz rovnakú hodnotu tie hračky plastové....tiež im budú pripomínať staré čase a možno ....celkom možné to ozaj je....ich aktuálne nové hračky brať nebudú. 

Jorik má auto parky....s výťahmi, čo chodia hore dole a to je - medzi nami topka nad topky.....púšťa ich hore dole a zase hore a dole.... Taká drevená garáž nemá nič, s čím by sa na nej hral. 

A mne z toho puká srdce....prekvapivo, ale neklamem. Lebo ten pán....ten pán.....tie jeho pocity....boli tak hmatateľné. 

Neviem, čím si to môj syn zaslúžil...myslím, toľkej pozornosti od neho. Ja sa jej teším a Jorik tiež...,ale aj by som si priala, aby to tam ostalo. Lebo teraz neviem, čo s tou krásnou drevenou garážou robiť mám. Miesta totižto v našom malom byte veľa nemáme...a na kvetináč ju premeniť nechcem. 

Mávam k vám...z 25Tovey Crescent.....

Cink