Hlava sklonená

Včera som si ľahla spať okolo pol deviatej. Po tom, čo som svojej hlavnej kreslenej hrdinke urobila štvrtú pehu na každom líci , pričom som si dávala extra záležať, aby boli iba tri a čo som nakreslila obrys ceruzky, ktorú držala v ruke - dobrý milimeter vedľa. Zaspávala som, taká bola pravda. Vydržala som, dokiaľ nebol čas vypnúť rúru s francúzskymi zemiakmi a ľahla si spať....neumytá, oblečená...len tak...s prosbou, aby ma o 20minút zobudili, lebo mám ešte veľa práce. Nik ma zobudiť neprišiel. Zobudila som sa sama okolo 11pm...Jorik ešte nebol v posteli....iba môj drahý pobehoval po byte....čosi mi hovoril...myslím, že konverzáciu som začala ja, ale nepamätám si....len som odvrkla, že ja nachystaná do postele som a až neskôr kdesi - akosi mi došlo, že make up mám stále na tvári, že nemám ani len pyžamo na sebe a že ma moja športová podprsenka škrtí pod prsiami. Cestou do kúpelne som v poodchýlených dverách videla Jorika ako sleduje Postmana Pata a hoci bolo hriešne neskoro...nechala som to tak...velil tata a ten hádam vie, čo robí....
Dnes som vstala vo svoj  zvyčajný čas....krátučko po tretej  a už mám za sebou raňajky, ranný beh, sprchu a napozerané mnoho ranných videí, ktorými sa častujem, nech robím čokoľvek. Teraz som sa pustila písania  a ako  píšem - pozerám- môj Moschino parfém Ľahký obláčik je temer prázdny. Skôr ako smútok mi to vyčarilo úsmev na tvári....lovenie nového parfému....juj, to ja môžem a Jorik tiež nebude namietať. To som si istá. Neviem ináč, len sa usmievať pri predstave na Jorika.
Jorik....ach ten môj Jorik.
Včera sme , napríklad , ako ináč :) , znova zakotvili na ihrisku. Na tom, čo sme medzi sebou začali volať little playground , lebo je rozlohou radšej menší v porovnaní s inými , zato však bohato vybavený. Navyše, je urobený pre tých najmenších...všetko plus mínus bezpečné....nízko nad zemou....tam rada chodím už aj preto, že sa tam nemusím o Jorika báť , keď kreslím. Áno, kreslím...už som to spomínala niekoľko krát. Priznám sa vám, že veľakrát sa cítim vinne.....že nepobehujem okolo Jorika a nevenujem sa mu. On si moju pozornosť často vyžaduje, volá na mňa a ja ? Ja sa snažím nájsť zlatú strednú cestu, akýsi kompromis.....medzi behaním v spomalenom rytme pomedzi sediace či stojace maminy snažiac sa akože chytiť svojho drobca  a sedením niekde neďaleko, občas aj ďaleko....so svojím skicárom na kolenách. Keď sa cítim veľmi vinne, spomeniem si na autorku Harryho Pottera Rowlingovú , ktorá svoje životné dielo tiež napísala sediac kade tade po kaviarňach s kočiarom zaparkovaným vedľa nej.
Tieto dni sú ihriská plné. Sú prázdniny a mne sa chce z toho plakať. Ako žena, ktorá nikdy nemala pocit, že jej poslaním na zemi je plodiť a množiť sa...., nie som fanúšik vrieskajúcich detí. To, že som sama matkou , rozšírilo síce moje obzory a posunula som hranice o hóóódne ďalej, ale i tak.....vadia mi umazané deti jediace roztopené nanuky zo zeme, vadia mi aj šmýkalky potreté čokoládov....vadia mi deti, ktoré pribehnú k Jorikovi , ktorý si bľaboce svoje...často žiaľ nezrozumiteľné slová a bzučia mu do uší podobné hlúposti ako včera..v preklade...,,ja som ťa počul.....povedal si cicky....cicky...cicky....máš rád cicky, všakže? Hmmmm..., cicky. "
 Poväčšinou nezasahujem do hier detí, dokiaľ nie sú nebezpečné....ale na cicky som musela reagovať. ,,Nepovedal cicky..." vyhlásila som a môj suchý hlas stačil na to, aby sa ledva 6 či 7 ročné cickami ohúrené stvorenie stratilo v dave ihriska.
Viete, niečo vám prezradím...teda, leda ak nie ste introvert....takí tí čudáci tichí, lebo ak ním ste, tak potom to nič objavné nebude . Ale aj napriek tomu, že sme obyčajne ticho a sedíme kdesi v kúte a najmä, často máme hlavy otočené dole, vidíme toho veľakrát viac ako hocikto iný aktívne zainteresovaný. Aj keď kreslím a len  každú cca minútu pritom zdvihnem hlavu, aby som sa presvedčila, že moje periférne GP stále sleduje to správne pruhované tričko , vidím toho pomerne  veľa. Isto iste viac, než si myslíte. Nepoznajúc druhú vitálnu sociálnu zdravú a pre ľudí tak typickú slovnú interakciu, zdá sa mi omnoho dôležitejšie ako pri tom stojíte, ako narábate s rukami, čo máte oblečené a najmä obuté (och topánky! tie prezradia úplne najviac...!) a k celkovému obrazu mi stačia len slovné záblesky....zlomok začutého vášho hlasu.
Sledovanie mám rada. Nikdy som nebola fanúšik cukrární či kaviarní, barov či iných podnikov. Ale keď som sa už do nejakého dostala....vždy bolo úžasné sledovať ľudí.
Aj včera som sledovala, zatiaľ, čo som do svojho všadenosímskicára čmárala nové ilustrácie. A všímala som si aj toho svojho syna Jorika.
Ja....napíšem vám pravdu, aj ma zabolelo, keď som si tak nejak uvedomila, že na tom konkrétnom detskom ihrisku hráme síce rozdielnu ale v podstate veľmi podobnú rolu. Lebo zatiaľ, čo sa mamičky zhlukovali a piknikovali a smiali....ja som sedela sama (nie, neľutujte ma! ak by bolo možné vidieť osobnú zónu ľudí, tá moja by mala zatvorené s nápisom - ani len neklopte! ) a zatiaľ, čo sa deti šalili a bláznili v jednom živom frmoly - vrmoly , môj Jorik behal sám. V ruke držal konár na konci ktorého viselo zopár listov. Tú palicu som mu dala ja a zasmiala sa na nej, že je ako rybársky prút. A veru, Jorik pobehoval kade tade, predieral si cestu medzi deťmi predstierajúc, že loví ryby. Keď sa k nemu niekto priblížil, schoval konár za chrbát a záporne točil hlavou na znak, že nemá záujem deliť sa jak o konár , tak o svoju hru. Konár nebol jediná zábavka....bola tak tráva, ktorú trhal..., väzenie z hrubých lán, kam sa sám navliekal a potom volal "akože" o pomoc, boli tam paličky , ktorými bubnoval o zábradlie.....boli tam imaginárne potraviny, odkiaľ mi nosil jogurty, banány, malinovky..... Jeho hra ho bavila, bolo to vidieť a to lákalo iné deti. Behali za ním a trhali trávu ako on....nechápali prečo ,ale Jorik bol ako reklama...smial sa, jasný dôkaz , že na tom čosi unikátne muselo byť...! Vsúvali sa do otvorov z lán a tiež volali o pomoc pokukujúc po Jorikovi , čo urobí...kam hra ďalej pôjde....ale Jorik sa len usmial....potešený, že aj niekto iný je "chytený" ,ale tam to  pre neho končilo. On mal svoju živú predstavu a pokračoval v nej.
Páči sa mi tento Jorikov súkromný svet . Páči sa mi, aký je originálny...svojský...,lákavý....ale ...ale ...vždy musí byť ale....ako mama váham, tápem....nebude to mať s ním v živote ťažšie? Bol čas, kedy som si myslela, že Jorik je autista. Klamala by som, ak by som povedala, že si to už nemyslím. Najmä teraz , keď sú tie hranice autizmu tak slobodne bezhraničné. Ktokoľvek je autista. Nie pre psychológa, samozrejme...alebo, aj pre tých mnohých, nakoľko je ťažké hľadať presné vymedzenia a odpuste, mnoho psychológov sa minulo povolaním.
Jorik je ešte malý na diagnózy, nech sú akékoľvek. Navyše, on ich vôbec nerieši. Jeho svet je hra a poviem vám, je krásne ju sledovať a či už sedím na muchotrávke , múriku či na bezpečnostnej gumovej podlahe a kreslím pritom, tak to ešte neznamená, že ju nesledujem..... Ale, to je skôr mne odo mňa určené...lebo áno, cítim sa vinná , že sa tie jeho hry nehrám s ním. Ale...existovali by vôbec, keby že ich hrám? Najskôr nie a to by bolo škoda :).

Tento blog si po prvýkrát dovolím komusi venovať.....všetkým maminám a tatinom, ktorí chodia na ihriská so svojimi ratolesťami , schovávajúc sa v ich zákutiach, radšej osamote. A najmä..všetkým maminám a tatinom, ktorí si na ihrisko dovlečú svoje sny a veria...dúfajú.....že keď budú na nich tvrdo pracovať, raz pomôžu nie len im ale aj tým drobcom, nad ktorými držia stráž. V tom najlepšom vedomí vám prajem to, čo si , podľa mňa, želáte aj vy....aby sa nič strašné nestalo, keď bude hlava dole sklonená.

Mávam..ako ináč...z 25Tovey Crescent...Manadon.