Začnem hneď tou najnepotrebnejšou informáciou....márnivou až to bolí, ktorá navyše.....a tu škrípem zubami, dala za pravdu môjmu milému a jeho mnou tak "obľúbeným" prognózam , že zbytočne vyhadzujem peniaze a čoskoro na to prídem aj sama....len aby ešte bolo čo na hlave farbiť. Alebo čosi v tom zmysle. Áno, moja plešatosť bola spomenutá. Takže tlieskam ti môj osobný Nostradamus, mal si pravdu - moja túžba po vanilkovej blond farbe sľubovanej na obale s vysmiatou tetou - jedinou známou farbou, zárukou z mladosti, ktorá sa na mňa sťaby na kamarátku smiala z tesco police plnej neznámych farieb pioniersky sľubujúcich ten najprirodzenejší vlasový prevrat - ostáva naďalej v túžobnom stave. 30 minút čakania , aj kondicionér som tým svojim štyrom vlasom dožičila.....a výsledok? Ryšavá! Troška veselšia než bola predtým....to je fakt, ale veselí sa len ona, ja vrčím! Ako je to vôbec možné! Poviem vám pravdu...snažím sa na farbu svojho porastu nemyslieť....ale je to ako keď ste single po rokoch randenia a odrazu, kde sa vzali , tu sa vzali....všade samé za ruku sa držiace páriky...alebo ako keď túžite po dieťatku a nedarí sa.....a vonku? Každá druhá ženská si s láskou hladká vypuklé bruško. Ach....je to len farba.....nad chémiou vyhrala ale nad prírodou nevyhrá. Nechám ju odrásť, budem to dobrá skúška mojej mizernej trpezlivosti. O čo , že prehrám?
Ono, tu v UK je byť ryšavým viac než prirodzené. Takmer každé dieťa je ryšavé. Toľko ryšavej pokope som ešte nevidela. Na základku s mojou staršou sestrou chodil do triedy jeden ryšavý chalan a poviem vám, mal to ťažké. A potom tam bola moja mladšia sestra...ale to bolo asi tak všetko , čo si pamätám z mladosti a z domova, ak nerátam "fejky". Tých je požehnane aj u nás :). Ale tu...tu sú originály vážení.....detské ihriská sú ich plné......a poviem vám, niektoré sú ..ako vravia domáci....breathtaking!
A keď som už pri ihriskách a dych vyrážajúcom, čosi sa vás opýtam....aj vy sa radi dívate na oblohu? Ja áno. Niekedy som sa prehnane veľa opaľovala. Až dokiaľ som nebola ako opečená slanina. Naučila som sa vtedy dívať do slnka , až dokiaľ sa z neho nestala čierna bodka a ja som náhle mohla mať oči otvorené. Sledovala som pritom pohyb oblakov , čo sa ukázalo celkom prospešné, nakoľko nazberané skúsenosti využívam dodnes ...keď si to zameriam na slnko, hneď zistím pohyb oblakov a teda, odkiaľ vietor fúka (naslinený prst u mňa nefunguje:) a teda, aké poveternostné zmeny mám čakať. No o tom som nechcela. Chcela som skôr vypichnúť pocit pokoja, aký vo mne pohľad na oblohu vyvoláva..... Ten pocit bol tak silný istý čas, že som si všade maľovala obrazy belasej oblohy len kde tu doplnenej o biele mraky. Lepila som si ich k posteli....doma, na intráku...každým rokom...obloha nesmela chýbať.
Teraz si ju vychutnávam z preliezok....po ktorých sa s Jorikom takmer denne spúšťam. Podrážkou na topánkach sa zabrzdím a dokiaľ Jorik prebehne výskajúc dookola a vylezie po rebríku...ja sa kochám oblohou .
Ak nie je nič, čo by ma vyslovene trápilo....pohľad na tancujúce oblaky ma vždy prefacká tým najjemnejším spôsobom a pripomenie mi, aký krásny život je. Ak raz budem umierať....chcem byť ako Jánošík v jeho poslednej sfilmovanej verzii, samozrejme, bez háku a dívať sa na oblohu..... Celý život je v nej. Zastavte sa niekedy a pozrite hore, keď mi neveríte. Ak do toho spievajú operenci na neďalekých stromoch...bude ten pocit ešte silnejší..... Skúste, ak ste neskúsili.
Hmmm, usmievam sa.....mala som pre vás pripravené čosi úplne iné....poctivo nafotené, čaká na zverejnenie v archíve. Myslím, že to tam nadnes nechám. Vyčká do zajtra. Navyše, už je pre mňa najvyšší čas na začatie nového dňa s Jorikom.Ak nezačne pršať, tak najskôr aj dnes skončíme niekde na ihrisku obkolesení ryšavcami a ja sa potajme zabrzdím na niektorej zo šmýkaliek a zahľadím sa tam hore a pripomeniem si, že život je krásny a je jedno, akú farbu vlasov pri tom na hlave mám.
Zatiaľ však ešte stále doma.....mávam z obývačky....ku krásnemu dňu !
PS: Hlava deravá, zabudla som urobiť poznámku k našemu včerajšiemu dňu:). Tak tu je, stručná a výstižná. Včera musel byť nejaký vysoký záťažový stupeň. Po pár minútach chodenia a tlačenia kočiara som mala nohy unavené a bolestivé! To sa mi nestáva..... Bola som preto aj rada, keď sme zaparkovali na jednom z miestnych playgroundoch. Jorik si ma po chvílke prosenia prestal všímať a ja som mohla vytiahnuť svoj všadesosebouťahám skicár. Nakreslila som dva nové návrhy k Bratislave. Musela som sa zakresliť, lebo to bol Jorik , kto ma vytiahol z ihriska. Ináč som to vždy ja, kto Jorika ťahá preč... Chcel ísť do sekáča vedľa Tesca supermarketu. Majú tam hala bala všetkého možného, cez hračky ,oblečenie až po techniku. Jorik si tam našiel telefón....taký, pre starých ľudí s veľkými písmenkami, ktorý si vždy ukradneme do detskej sekcii , odkiaľ potom následne Jorik vyvoláva mne alebo babe a dedovi. Občas aj tatovi. Ja sa tam zavŕtam medzi knihami alebo ...alebo robím čosi úplne prevratné....ako včera....upratala som im tam a keď som bola hotová, sadla som si vedľa koša plného holých bárbin a začala som im ich obliekať. Aj zo sekáča ma musel Jorik ťahať..... to obliekanie ma bavilo :). Ináč, poviem vám pravdu, ako sa deň blížil ku koncu, bola som rada, že žijem...a keď drahý vyhlásil prepotrebné nákupy na doplnenie zásob, bola to len farba na vlasy, čo ma vytiahla z môjho milovaného papassanu (ako sa to vlastne správne píše?). Čo sa teda dnes ráno ukázalo ako celkom zbytočné . Pred spaním som pristihla milého ako si vyťahuje mastičky ....vraj na bolestivý chrbát. Povedala som mu o náplastiach....že sú vraj dobré....odpovedal, že tie tiež má. Ostala som v šoku. Netušila som , že má bolesti....a netušila som ani o mastičkách či náplastiach ako ani o tom, že starnutie vie byť tak okaté. Takže počasie s tým najskôr nemá nič spoločné :) .
PS: Hlava deravá, zabudla som urobiť poznámku k našemu včerajšiemu dňu:). Tak tu je, stručná a výstižná. Včera musel byť nejaký vysoký záťažový stupeň. Po pár minútach chodenia a tlačenia kočiara som mala nohy unavené a bolestivé! To sa mi nestáva..... Bola som preto aj rada, keď sme zaparkovali na jednom z miestnych playgroundoch. Jorik si ma po chvílke prosenia prestal všímať a ja som mohla vytiahnuť svoj všadesosebouťahám skicár. Nakreslila som dva nové návrhy k Bratislave. Musela som sa zakresliť, lebo to bol Jorik , kto ma vytiahol z ihriska. Ináč som to vždy ja, kto Jorika ťahá preč... Chcel ísť do sekáča vedľa Tesca supermarketu. Majú tam hala bala všetkého možného, cez hračky ,oblečenie až po techniku. Jorik si tam našiel telefón....taký, pre starých ľudí s veľkými písmenkami, ktorý si vždy ukradneme do detskej sekcii , odkiaľ potom následne Jorik vyvoláva mne alebo babe a dedovi. Občas aj tatovi. Ja sa tam zavŕtam medzi knihami alebo ...alebo robím čosi úplne prevratné....ako včera....upratala som im tam a keď som bola hotová, sadla som si vedľa koša plného holých bárbin a začala som im ich obliekať. Aj zo sekáča ma musel Jorik ťahať..... to obliekanie ma bavilo :). Ináč, poviem vám pravdu, ako sa deň blížil ku koncu, bola som rada, že žijem...a keď drahý vyhlásil prepotrebné nákupy na doplnenie zásob, bola to len farba na vlasy, čo ma vytiahla z môjho milovaného papassanu (ako sa to vlastne správne píše?). Čo sa teda dnes ráno ukázalo ako celkom zbytočné . Pred spaním som pristihla milého ako si vyťahuje mastičky ....vraj na bolestivý chrbát. Povedala som mu o náplastiach....že sú vraj dobré....odpovedal, že tie tiež má. Ostala som v šoku. Netušila som , že má bolesti....a netušila som ani o mastičkách či náplastiach ako ani o tom, že starnutie vie byť tak okaté. Takže počasie s tým najskôr nemá nič spoločné :) .
No comments:
Post a Comment