Práve som sa zobudila. Dala som si 10minútového šlofíka , odtiahla závesy na oknách, aby dnu prúdilo denné svetlo. Slnko svieti a pri pohľade na neho sa mi preberá ľahšie. Mám za sebou ranný beh, sprchu, raňajky ba aj medzi siestu - dva hrnčeky mlieka sušeného s musli a medom. Mňam! Nemám plány na dnešný deň, ale nijak to neriešim. Často sa mi stáva, že už tlačiac zapriahnutý kočiar s Jorikom ešte netuším, ktorým smerom sa pri najbližšej zákrute vyberiem. Vtedy Jorikovi vždy hovorím, že je síce hlúpe , že mamina netuší, kam ísť...no na druhej strane...nie je to fantastické? Koľko ľudí to môže o sebe povedať, že ráno sa až na križovatke rozhoduje, ktorým smerom sa vydať? Máme všetok čas sveta, pripomínam Jorikovi a rozťahujem pritom neviditeľné krídla ....vzlietam. Dokiaľ je Jorik poblízku môjho náručia, skicár v batôžku a zopár drobných mincí , pre prípad....lebo nikdy nevieš, čo sa môže stať....je úplne jedno kam pôjdeme....sme králi !
Včera som písala o carboote, ktorý sa aj napriek dažďu- konal. V tomto nesmierne obdivujem anglánov.....sú na svoje počasie tak adaptovaní, že nejaký dážď ich predsa nevyvedie z rovnováhy. Občas si myslím, že sa aj rodia s inou kožou, ako máme my- suchozemci. Ibaže, aj napriek ich akceptovaniu dažďa, už sa balili, keď som tam došla. Čo je veľa, to je veľa aj na nich. A tak som takmer v panike (áno, tuším potrebujem terapeuta) kráčala náhlivo pomedzi stánky, len aby som čo najviac z nich stihla obkukať..... Kúpila som dva svetre, minutá suma 1libra. Zistila som, že som celkom dobrá v zjednávaní ceny....asi môj milosrdný ksicht zaberá a ešte len poviem, či sa nemôže cena znížiť a už dostávam pritakávajúci súhlas. Až mi je ľuto, koľkokrát som hanblivo mlčala a zaplatila plnú čiastku....hoci som videla, že čosi je kdesi poškodené... Hanblivosť nie je prospešná, keď sa jedná o biznis.
Keď na carboot došiel Tomáš s Jorikom, bolo stánkov už len toľko, že sa dali spočítať. Jorik ma privítal s kytičkou (prečo som ju zabudla odfotiť?) so sprievodom slov od tatina... ,,no, čo máš povedať mamine? " ...ibaže očividne, Jorik zabudol svoju nacvičenú reč a nevediac , čo robiť...hodil sa mi do náručia. Milujem tieto detské prešľapy , lebo sú úprimné a to je najsamviac. Vystískala som ho a vybozkávala , až sa mu točila hlava. A mne tiež.
Keďže už čoskoro začne Tomáš svoju novú rolu taxikára, budú mu treba biele košele a čierne nohavice. No a keďže lialo a domov sa nám ešte nechcelo....rozhodli sme sa ísť do centra. Strážila som Jorika pri hračkách , zatiaľ čo Tomáš lovil v mužskej sekcii a len občas som sa pribehla pozrieť do kabínky, či je to alebo ono na tom mojom budúcom taxikárovi "dobré". V sekáčoch toho v ponuke veľa nemali, no predsa si môj milý čo to málo našiel . A aj ja....hoci som intenzívne nehľadala. Tuto hľa.....toto som nakúpila Jorikovi, lebo mi pačmaga a teraz neklamem, ozaj to vidím- rastie priamo pred očami :
Zbožňujem prúžky na jeho telíčku ...hoci Jorik vyzerá "cool" v hocičom. Aj pre seba som si čosi uchmatla...tuto hľa, tieto šaty...sťaby som ich ukradla zo spomienok - z babkinej skrine, starej a vŕzgajúcej, akú zvykla babka v chodbe mať a ktorá bola vždy plná šiat a záster , mnohých tak starých ale zato zachovalých, že sa v nich ešte moja mamina hrávala, keď bola malá....(tá skriňa na chodbe ešte stále je...a tiež je stále plná šiat....ibaže po babkinej smrti ju chytila plieseň a hniloba a všetky poklady v nej pomaly umierajú.....vlastne si myslím, že už nadobro umreli) :
Tuto aha, sfotila som vám aj sveter z carbootu prehodený cez šaty....
Ešte nemám ani plán, čo si dnes oblečiem, ale je dosť možné, že si dáme so šatami premiéru.
Neskoré poobedie a večer sme strávili doma..skypovaním so svokrovcami, smažením langošov a ja ..ako ináč, kreslením. Mám toľko portrétov na zhotovenie, ale verte mi, nemôžem. Včera mi tak dlho trvalo začať s farbením, že ma to vyľakalo. Čosi vo mne je zablokované. Naveľa som sa prinútila a vyfarbila jeden komplet obrázok a druhý len čiastočne. Myslím, že viem, kde je príčina. Som perfekcionista a neviem ako vy, ak ste ním ako ja, ale mňa dokáže tento "stav túžby po dokonalom alebo lepšie povedané priblíženia sa k tomu, čo za dokonalé považujem , brzdiť až zastaviť. Pracujem na svojej knihe a odkedy som sa do nej zahryzla, prevraciam ju v hlave sprava doľava a mnohé..mnohé mi vadí. Musím si opakovať, že nemusí byť dokonalá,aby sa páčila....aby v ľuďoch čosi vyvolala....ale všetky načítané inštrukcie pre ilustrátorov o tom, aké je dôležité dodržiavať rovnaké parametre...veľkosti očí, hláv....ma nútia obrázky porovnávať, merať očami a haniť - haniť- haniť. Čosi vo mne mi hovorí, že nepodarky sú fajn, príroda je predsa celá asymetrická ....proste - Let´s have fun ! Ale.....umlčať v sebe perfekcionistu je ťažké. Každodenný boj.....perfekcionisti v nás nie sú dobrí radcovia ani spolubývajúci.....poväčšinou sú kritickí...ak ich v sebe máte, viete o čom "točím" :).
Takže, tuto hľa.....troška kuk na moje lopotenie...., ktoré, aby ste zase nechápali zle, robím z toho najhlbšieho dna svojho ja....kvôli sebe samej, lebo chcem! Ja chcem!
Spať som išla rovno z papassanu....keď sa mi oči samé zatvárali únavou. Jorik, prebudený kúpeľom, ktorý som mu dala , ešte ostal s tatinom sledovať telku . Zaspala som ani neviem ako, zobudená v akejsi panike....nabehla som späť do obývačky a poriadila Jorika (umyla zúbky ,vypla telku) a stiahla ho so sebou do perín. Celé mi to dnes príde také rozmazané.....bola som príliš unavená....ani neviem, čo som vlastne robila a prečo...keďže tata mal Jorika uložiť spať.... Keď sa dnes Tomáš vráti z práce, popýtam sa ho, či som mala pri tom všetkom vôbec oči otvorené.....:).
Dnes tu máme pondelok , deň, kedy moja staršia sestra dorazí domov do Krompách, aby "pohladila" maminu..... Tomáš začína v továrni robiť na novom oddelení.....troška nepríjemná novinka, keďže o chvíľu dáva výpoveď , Jorik spí a ja ? Ja ťukám do kláves a som na seba trošilililinku hrdá, že i dnes som vám čosi voľačosi napísala. Mávam vám na záver od môjho HP notebooku z obývačky zaliatej slnkom na 25 Tovey Crescent....
Majte krásny deň !
No comments:
Post a Comment