Nepíšem to sem preto, že sa im chcem podobať. Píšem to sem preto, lebo medzi úprimnosťou a pochopením "publika" je veľmi tenká čiara. Úplne ľahúčko sa môže stať , že sa človek v úprimnosti donaha vyzlečie a ostane nepochopený. Vysmiaty? Bez šiat to bolí. A predsa, ako už nejakú tú dobu píšem blogy, uvedomila som si, že najdôležitejšie je, či si dokážem ja sama to "vyzliekanie sa" pred sebou obhájiť. Dnes mám pocit, že viem.....preto sa idem vyzliecť.
Posledné pár dní mám pocit, že sa niečo zmenilo. Určite, mení sa toho veľa, ale mnohé prefrčí len tak...bez povšimnutia. Tieto veci si však vo mne čmárajú. Budem si ich pamätať, že sa stali.
Včera sa Jorik kúpal a ja som kreslila. Keď som ho z vane vytiahla a osušila a pozbierala všetky jeho hračky z vody von, prišlo mi ľúto tú vodu vypustiť. Kedysi sme sa kúpavali so sestrami spolu...dnes je to podľa mnohých nechutný prežitok. Pre iných, ktorí o tom radšej mlčia, je to šetrenie. Častokrát radšej finančné ako v rámci záchrany našej matičky zeme. Ja som mala na mysli oboje, keď som do tej vody po Jorikovi vliezla.
Starnem. Zrkadlo, i to malé, čo máme v kúpelni, ma pravidelne facká, to doslova. No už začínam byť unavená z boja proti času . Raz to muselo prísť...raz som sa musela vzdať. Nedeje sa to ľahko, to viete, že sa vzpieram.....ale nemám šancu vyhrať, tak čo chcem? Pred pár dňami som niesla Jorika dlhú dobu v nosiči. Už je pre mňa priťažký, ale ja som mama Herkules a ponesiem ho kamkoľvek sa mi zachce. Keď som ho doma zo seba konečne dala dole a odopla si popruhy, ostali mi po nich na bedrách na pamiatku čiary. Nie také, čo po chvíľke odídu.....ako pavučina pod kožou sa mi naveky pokreslili . Maminovské, vravím im . I dnes sú tam. No včera vo vani, mi im podobnými zakvitli celé nohy ....ba navyše, na vnútornej strane stehna sa mi objavila ich kráľovná , dlhá a široká....presvitala pod kožou a ja......? .smutno mi ostalo, neklamem. Párkrát som ju pohladila prstami ....je moja ako je moja i jazva ,čo mám na tvári....ako umelé predné zuby , čo mám....ako vrásky okolo úst i keď sa neusmievam..... Jorik nonstop niečo švitoril ako okolo vane pobehoval , no ja som ho nepočúvala. Na chvíľu som si dala čas na smútok, lebo tie moje kedysi krásne nohy si to zaslúžili. Už sa prehupli inde ....no v prvom , v druhom, či v treťom štádiu....stále ma nosia. A to bravúrne! Každý deň cítim ich silu. Nie je to viac než vzhľad? Že sa pýtam, že?
A ono , mohlo by sa zdať, že je čas na depresiu. Takú povolenú, výsostne ženskú....(lebo na depresiu z vypadávania vlasov u nášho mužského pohlavia si netrúfam nazerať). A že jej to dovolím, aby do mňa vhupla, tak to si píšte , že hej. No na druhej strane nachádzam v sebe veci, o ktorých som nevedela. Nebudem teraz o nich písať, lebo ešte nemajú čas na zverejnenie....ale prezradím, že čosi veľké plánujem a moje sťahovanie alebo nesťahovanie sa na Slovensko ukáže, či sa ten projekt rozbehne alebo nie. Teraz napíšem len o tom, že občas sa dejú také malé zázraky, že zrovna , keď to potrebujete, natrafíte na niečo, čo vám to potrebné dá. Ono, smiešne aké to je, v mojom prípade to je momentálne svetoznáma módna návrhárka Vivienne Westwood. Kľudne sa smejte, i ja sa usmievam. Lebo si myslím, že je krásne, že sú medzi nami ľudia, ktorých slová majú zmysel a našťastie o tom svet vie, inak by som na nejakú Vivienne nikdy nenatrafila a nič by som sa nenaučila. A už tobôž nie v súvislosti s nejakými žilkami a vráskami , čo sa mi čmárajú po tele.
,,Pozerajte na umenie, chodte do múzea, listujte knihami o umení ,ak sa chcete niečo naučiť a niekam sa posunúť.....nelistujte v módnych časopisoch, tie vás povedú iba k tomu, že ich budete kopírovať. " Takú múdrosť samozrejme nevravím ja. A keďže nie som módny guru, vnímam magazíny ako instagram a úplne chápem kam to "kopírovanie" môže viesť. Máme sa obrátiť do seba a hľadať možnosti v sebe....a ja ich nie len hľadám ale i vidím. A hej, majú čosi s mojimi žilkami a s novým vnímaním seba...lebo vzhľad nie je všetko, iné hodnoty sú ďaleko pred ním. Vivienne je zvráskavená stará žena a just vie nosiť oblečenie ako žiadna iná ! Žiadna z jej modeliek, a to mám na mysli Kate Moss a Naomi či im podobné, ma nepriviedli k tomu, že by som si od tej značky chcela niečo kúpiť alebo sa jej aspoň v obliekaní podobať. Nie. NIE! Bola to samá staručká Vivienne, čo vie čarovať. Nonšalantnosť, s akou ona nosí svoje oblečenie, mi čaruje pred očami. Je to ako mágia....je to sila ženy a prisampánubohu! (odpuste mi toto expresívum) je úplne jedno, ako počmáraná časom je.
Je nad slnko jasné, že nie každá žena túto moc má a je to tak správne. Úplne chápem, prečo je tomu u Vivienne tak. Lebo tá žena má názor, za ktorým si stojí a tak všetko, čo spod jej rúk vychádza v sebe tú správu nosí.
Nemyslím si , že som ako Vivienne, ach Bože môj to nie! Ale cítim, presne "cítim", že jej rozumiem a že akosi , aspoň dúfam, že sa naivne nemýlim, cítim ten vietor, ktorý i jej do tváre fúka.
A tak sa teším, že vlastne ani neviem ako, moje výlučne sekáčové nakupovanie (dobre, nie úplne výlučne , ale na 95% určite) malo i iný hlbší zmysel ako len ušetrenie v peňaženke. Ak sa na to, v tomto prípade, pozerám cez myšlienky, aké Vivienne šíri.
Súkromne, za seba hovoriac, to hlboké a dôležité ukryté v tom, som videla napríklad i včera...., keď som Jorikovi z jedného zo sekáčov (hľadala som biele tričká na tlač) priniesla domov kempingové autíčko s preslávenou Peppa Pig rodinkou. Ako sme doma to autíčko rozbalili, zistila som, že prasačí tatko nemá ručičku. Zhíkla som a skonštatovala.... ,,Oj Jorik, pozri sa...tata Pig nemá ruku! Oooooh......ale stále to môžeme vrátiť!"
Jorik: ,,Ale to vôbec nevadí! To je v poriadku." a bez ďalších zbytočných slov sme sa hrali ďalej, chýbajúcej ruke už nik nevenoval pozornosť.
Môj syn vie, že veci okolo nás nie sú bezchybné. Že veci zo sekáčov sú často kde tu poškodené... Keď urobí niečo zlé, hneď mi kričí do tváre, aby som mu len odobratú hračku nechala a neodniesla do sekáča, aby sa tam našlo iné dieťa, ktoré sa o ňu bude lepšie starať ako on.
Možno vám to príde hlúpe, malicherné....pre mňa je to dôležité. To , že môj syn chápe, že veci kolujú, recyklujú sa.....predávajú sa z rúk do rúk....pre mňa hodnotu má. Nechcem tu písať o veciach, o akých Vivienne káže, lebo som o nich iba počula , no všeho všudy viem o nich veľký prd. Chcem len povedať, že sa odrazu akosi ináč cítim , že sa viac nechcem pozerať na veci len zvonka, chcem do nich vojsť dnu. Vivienne je len nejaký z mnohých mostíkov, po ktorých môžem prejsť, aby som sa niekam posunula. A ja sa práve posúvam!!!
Keď sa vám to stane, pochopíte ma, že hoci moje slová znejú tak plytko, vo vnútri je to hotový uragán.
Včera som na svojej fb stránke zverejnila staré veci....bábiky, aby som bola konkrétna. Zožali "úspech" a moje tašky vlastne tiež. Nemala by som na ne zabúdať! Taký ohlas vie dobre pohladiť, lebo len pár dní dozadu som si obhrýzala nechty dumajúc, čo so mnou bude a s mojou rodinou tiež , keď budeme nasledovať môjho muža za jeho prácou snov. Nuž, prestávam sa trocha báť. Nakreslila som si svoje sny a hej, aj tašky ba aj bábiky tam patria. A aj ženské žilky na nohách:) a nie, nijak depresívne, ale zvesela ! Lebo všetko má riešenie a nápad na nadkolienky , samozrejme, také po mojom, sa mi nezdá zlý.... Ups, prezrádzam. Tak už mlčím a nechám len fotky rozprávať......
...tak nenechám.....lebo potrebujú pomoc.
Tuto bábiky čo to včera spískali:).
Tuto zase návrhy na tašky , s ktorými sa lomcujem.
Toto zase robotovská košieľka sekáčová..., ktorú som miesto bieleho trička našla....
A toto zase mojou mladšou sestrou ručne robená brošnička , ktorú som od nej k narodeninám dostala. Samozrejme, je to moja mamka, ktorej foto ju zdobí.
A už len cink a mávam....z 25 Tovec Crescent.
No comments:
Post a Comment