Posledné dni máme vonku apríl. Aj v sebe. Prší, neprší, svieti , nesvieti. A pomedzi to doslova letím, len letmo si stihnem podať ruku s pondelkom, aby som ňou následne zdrapla piatok za posledné minúty. Niekto sa musel zošalieť. Som temer ochotná staviť sa, že sa čas sa točí rýchlejšie než kedykoľvek predtým.
Pamätám sa, keď som bola ešte malá a moja mamka vzdychala, ako len ten čas rýchlo letí. Mne sa to nezdalo. Hodiny som nesledovala, moje dni sa riadili bruškom a vôňami. Vedela som, kedy je obed, kedy večera.....lebo k obedu to všade voňalo varením či pečením a k večeru...to sa zase ozvali cvrčky a teplota klesla a vzduch mal takú tajomnú vôňu....úplne inú ako zrána....ticho a hluk.....hodiny neboli potrebné a bez nich, čas neletel. Ba dokonca i taká vzácna vec ako prázdniny sa mi zdali akurát dlhé. Lebo neboli ani dni v kalendári, len zážitky, čo sa množili v denníku a ozaj si pamätám, že ku koncu leta ich už bolo toľko, že sa tlačili na povrch , jak už chceli byť povedané a že som sa úprimne tešila, až konečne uvidím svoje priateľky, aby som im o všetkom vyšvitorila.
Aj ročné obdobia mali svoju vôňu. Vysvedčenia delili rok na časti....a nič nebežalo prirýchlo. Nič.
Ale teraz beží !!!!!!!
STOP. Prirýchlo na mňa prosím! Nechajte ma vystúpiť !
Aj sa pozerám okolo seba , kontrolujem si vrecká. Nemám tam niekde lístok cestovný? Možno som si omylom do rýchlika lístok kúpila.....
No nijaký lístok nemám.
A preto mi neostáva nič iné, len zápasiť. A žmýkať čas pre seba.
A že ho žmýkam!
I kreslím v ňom.
Tak mávam na záver a úprimne želám, aby vám to pomalšie prelietalo okolo hlavy než to prelieta mne.
Z 25 Tovey Crescent
CINK
No comments:
Post a Comment