Pošepky od Verušky: Topánky

Včera som si zháňala tenisky. Všetky, čo som mala doma, som schodila. Doslovne.
Lebo veľa a rada pešo chodím a tak ničím jeden pár topánok za druhým. Nuž, chcelo by to možno niečo poctivejšie na nohy, než obnosené z carbootu a tak som s malou dušou nabehla do Direct Sportu. Obchod ako hrom, dve poschodia zasypané tovarom. Po sekáčoch, kde som ako doma, ani neviem poriadne, kam sa mám pozrieť. No ženský inštinkt vo mne nezlyhal a raz dva sa orientujem. A už aj skúšam....tieto, hentie....moja veľkosť prekvapivo nesedí....klesla som na štvorku.... (je to vôbec možné? )a po chvíli skúšania a obúvania a vyzúvania, už ani neviem, čo mám vlastne od predavača pýtať. Naveľa, čosi vyberiem.... i zaplatím. Čo, ani nie je dôležité...dnes to idem vrátiť, lebo tamtadá.....vybrala som si niečo, čo mi síce po sediačky, kým mi na krk dýcha predavač , sedí, no stačí mi urobiť pár krokov po byte a hneď viem, že toto nieeee! Hanba mi, uj, ako to nemám rada!!!! Nakupovanie je stresové! Ozaj, o čo lepšie je v sekáči, kde na vás nik neciví, vám sa ruky netrasú....v pohode si rozviažete šnúrky, skúšate, premávate sa.....lebo komu už záleží na vynosených veciach? Ale s novou navoňanovu obuvou je to iné.

Okrem iného, ako som pri skúšaní dostala šach a mat s Converskami, ktorých dizajn a žiaľ aj cenu, som uznala ako najvyššiu....chaosila som. Ten "pat a mat " sa týkal toho, že moju veľkosť proste nemali. No a predavač milý ma navigoval na prvé poschodie, nech skúsim detské oddelenie. A tam sa to stalo!!!!

Tam tam tam!

Lebo ja som zišla dole a našla som tam Minnetonky. Jakživ som o nich nepočula, ale pochopiteľne, ich dizajn mi je známy. A náhle....

...Srdce mi tlkoce. Bačkorky na nohách. Už aj skúšam. Na rozdiel od poschodia, na prízemí je predavač len jeden a k tomu ešte aj sympatický. Stále na mňa pozerá.... Prisahám, tie topánky nemali šnúrky, našťastie, len zips....no i s ním maturujem ako som nervózna. A zrkadla nikde. Len ten predavač, čo odo mňa náhle vyzvedá , ako sa v topánkach cítim.

Neviem....pravdu povediac, neviem nič, vôbec nič.....akurát, že moje nohy sú slobodné.

Cena však už taká slobodná nie je...ale dalo by sa....v hlave kalkulujem, ale keď som nervózna, nespočítam ani dva a dva. A ten predavač! Vyzvedá, odkiaľ mám tetovania a čo znamenajú! Je odo mňa na 30cm , v mojej osobnej zóne. To je na koktanie.

Prečo nemôžem nakupovať osamote????

Nie je niekde oddelenie pre nerozhodných introvertov?

Napokon zo mňa vylezie , že tie topánky sú z kože.... A oni sú.

A ja klesám na duši, lebo zvieratká nenosím....

Len dvakrát som....trikrát.

Keď som bola malá, mala som čiapku zajačika. Sestra tiež. Dodnes si tie čapice pamätám. Boli najkrajšie a najštýlovejšie, aké sme kedy mali. Zbožňovala som tú svoju. Milovala. Keby mi dal niekto na výber, isto by som už vtedy nechcela, aby kvôli mne zajko umrel. Ale vtedy som si to neuvedomovala. Vtedy som sa tešila, že mám zajka, jedného z tých krpcov chlpatých, ktorých tak milujem , stále pri sebe.
Potom po rokoch som mala ovečkové čižmy. Doteraz úprimne dúfam, že sú zhotovené len z vlny ovečkovej a nie z jej kože. Ínáč, klopím oči, sú to najteplejšie a najštýlovejšie čižmy, aké som kedy mala.
A napokon, mala som kabelku, kapsičku z kože ušitú a tú som si prosím pekne kúpila už tu, v UK a to s plným vedomím, že je zo zvieratka. Dlho som sa hanbila svoj názor vyjadriť, skrývala sa pred milovníkmi zvierat, možno i v strachu ako ma zbombardujú za to, aká som nechutná ....no môj postoj bol iný. Zvieratká nejem, dokonca i Jorikovi varím radšej bezmäsitú stravu. Vyhýbam sa dokonca aj mliečnym produktom, chlípem výlučne rastlinné mliečka....ba aj moja kozmetika, kedykoľvek sa dá, má pečiatku pre vegánov. A dám si tú námahu si po ňu vyšľapať, lebo nie všade ju predávajú. No s tou taškou , kapsičkou, ako som ju uvidela....v jednej kope na vyradenie s nálepkou, všetko za 25pí....až mi zle prišlo. Niekedy niekde nejaké zvieratko umrelo a tak zbytočne, aby skončilo nechcené na kope za 25pí. Vzala som tú kapsičku a prisahala si, že ju vynosím až ju zderiem. A zdrala som ju. A veľakrát, ak nie zakaždým, som ju prstami hladila a myslela na to, komu kedysi tá koža patrila .

Ibaže tie topánky sú nové. Stoja vystavené na poličke a lámu ma, alebo radšej moje nohy. Mám za sebou svoje protestujúce ja a za ním celý dav tých, ktorí by ma ušliapali, keby že si ich kúpim. Na druhej strane mám len svoju mamku, ktorá sa na mňa láskavo díva a vraví, Vierka, či si ich kúpiš alebo nie, tomu zvieratku to život nevráti. Viem, nevráti, ale ich kúpou podporím ich vraždenie.

Topánky som si nevzala. Nechala som ich tam aj s predavačom..., ktorý už vyzvedal, prečo som práve v Plymouth zakotvila.

Nemám rada nakupovania .....len tie sekáčové.

No a tu niekde by som rada spravila bodku za blogom, ibaže...keď som už pri sekáčoch, nedá mi nespomenúť ten hadí prstienok, čo som kúpila za 50pí, na ktorom mi od začiatku čosi nesedelo. Najskôr to, ako je detailne a puntičkársky prepracovaný.

No a prezradím vám, že som úspešne zistila, že prstienok je strieborný a na jeho výrobu bolo použité španielske striebro okolo roku 1934, aspoň tak konkrétne určuje tabuľka. Ono, ten prstienok nemusí byť nijak starý....ale mne sa čosi zdá...že dnes by si málokto dal takú námahu.

A na úplný záver ešte dva fotkové albumy....jeden s obrázkami, ktoré sa včera a dnes zrodili na mojom pracovnom stole...

...a druhý s fotkami tašiek, o ktorých som tak neslávne včera písala :)

...tu napríklad, ako sa láme svetlo, je vidieť čiaru.....ono , farba nie je poškodená, normálne to nie je vidieť , ale stačí ju potočiť vo svetle a je tam. Občas viac okato, občas menej.