Pošepky od Verušky: Ach ten biznis

Občas veľa rozmýšľam. Myslím, že občas dokonca rozmýšľam viac , než je zdravé. Hľadám pri tom odpovede na otázky, ktoré prídu často aj tým, ktorí ich z úst povedali, ako nepotrebné. A predsa.... ako napríklad včera, keď som s mojou polovičkou viedla kúpeľňovú debatu o mojich taškách a tričkách.

Môj milý to isto nemyslel zle. Myslel to pragmaticky. Tak, aby sa do spoločnej kasy konečne aj z mojej strany "čosi" nalialo. Rozumiem, ozaj rozumiem a predsa, kdesi akosi , pichlo ma to. Keď mám vraj šancu niečo predať, mám sa zamerať na biznis. Ja som nikdy na biznis nebola. Nikdy. To je presne to, čo mi nejde. A čo, žiaľ, aj robím veľmi nerada. Na to by som najradšej mala niekoho iného, kto by sa o to postaral.... Ibaže na niekoho iného ani zďaleka nie sú financie. Takže ostávame súkromne v našej trojčlennej rodine, kde má naše dieťa 15hodín do týždňa škôlku, aj to nie vždy, lebo tých prázdnin a voľna, čo majú....jaj, dosť mi príde. Ale späť k našej debate. Tak podľa dobre mienenej rady môjho milého, by som si mala nájsť rovnováhu. Keď sa hlási "biznis", mám sa venovať biznisu a bodka.
,,A kedy mám kresliť? Keď budem viesť "biznis" a dieťa a domácnosť ?" pýtam sa.
,,To je v tom, ty máš nájsť rovnováhu! Budeš kresliť, keď sa dojedná predaj, keď bude treba nové návrhy...... Teraz už máš, čo máš (hotové návrhy), tak sa to bude tlačiť a rozmnožovať a "konečne" budeš čosi aj ty zarábať!"
Musím dať svojmu milému za pravdu, lebo i ja sama chcem mať pri sebe status podnikateľa. Myslím tu v UK. Zavolať na HMRC a mávať si pred očami (aj im) dôkazmi, ako úspešná som. Lebo zatiaľ nie som.
,,To akože teraz nemám kresliť a len vyrábať veci na predaj? A potom , ako si to predstavuješ, že si po mesiacoch znova sadnem za stôl a nakreslím si nové návrhy? Tak to nefunguje!"

Toto nie je určite od slova do slova naša konverzácia, ale viac menej áno. Ono, mne ide o pointu a ozaj silno dumem, koľko ľudí zdieľa o "umelcoch" podobný názor. Lebo, je to ozaj ešte také neznáme , že ono sa tie originálne obrázky nerodia len tak? Že ono to chce vycvičenú ruku.....,aby vytvorila niečo , čo bude iné....aby k tomu "dospela", dorazila....aby vyspela? Rovnako ako hudobníci, vezmem si teraz na mušku Eda Sheerana, i výtvarníci to majú rovnaké. On sám sa vyjadril, aby ľudia, čo ho chcú nasledovať, veľa trénovali. Hrali a písali texty a písali a hrali a znova dookola , až dokiaľ si doslovne nevyčistia potrubia a nezačne z nich vyliezať niečo originálne. Určite , nájdu sa aj takí, od narodenia talentovaní, ale mnohí ostatní majú svoj "úspech" vydretý. Sú za tým hodiny a hodiny práce. Mnoho minutého materiálu, mnoho "ešteniesomtam, kamchcembyť" dielok ...., dokiaľ sa konečne nezačne rodiť niečo "istým spôsobom iné". Hej, je za tým práca. Stagnovanie sa nenosí. Nemôžem písať za všetkých, len za seba, ale ak ja sama dlho nekreslím alebo netvorím, doslova zdreveniem. Ťažko sa rozbieham a občas, podľa dĺžky prestávky, sťaby odznova som začínala. Odložiť umenie na mesiac alebo i viac...do šuplíka, však návrhov kopa, možno i o pár rokov môžem znova kresliť....., je nemysliteľné. A to nehovorím o "závislosti", nutnosti tvoriť, ktorá sa ohlási vždy, keď nám niekto alebo niečo násilím zoberie možnosť umelecky sa vyjadriť.

Dávam zmysel? Dávam? Lebo mrzí ma, že si mnohí ešte myslia, že s kreslením je to ako s bicyklovaním. Lebo nie je. Ruky vedia, prsty si pamätajú. Je to cítiť, je to poznať hneď a zaraz. S každou skicou doslovne. Taký hlad v nás, ktorý vie, že druhú skicu zas o niečo posuniem. A hoc aj neposuniem, alebo dokonca aj zacúvam späť, lebo i to sa stáva, stále je to tam.....ta istota prstová, ktorá je nebezpečné krehká. Alebo radšej nebezpečne prchavá. Ak chceme ako výtvarníci niekam ísť, a to bez ohľadu na to, či nám pritom do toho niekto tlieska alebo nie, musíme stále tvoriť. Hm....tí , čo tvoríte....viete o čom píšem, že áno?

Je viac takých a podobných otázok, aké v sebe mám.....ako ľudia vnímajú hento alebo tamto.....no dnes mi stačí táto o biznise a tvorení.