Už dlho fungujeme bez zrkadla. Vlastne odkedy ho môj milý rozbil. Nebolo mi to ľúto, keď sa tak stalo, beztak bolo nastavené tak, aby som si v ňom hlavu nevidela. Nemala som v tom čase potrebu dívať sa na seba. Vtedy sa to zdalo ako nemenný fakt, ale mýlila som sa.
Pred pár dňami som písala o tom, ako sa znova staviam na nohy. Po všetkom, čo sa stalo, mala som možnosti dve, alebo ostať v žalostivom stave a prežívať dni ,alebo sa napriek všetkému znova postaviť. Čo sa stalo sa stalo....moje vnútorné dieťa nosí čiernu, ale stále je tam a vo svojej podstate je radostné a hravé. A nevadí mu, že starnem....starneme všetci, ide o to, ako sa k tomu postavíme. Zostarneme predsa tak či tak. Nuž som sa rozhodla pochytať všetko, čo mám a znova žiť.
Je mi jasné , že mám pri sebe - doslova nonstop- batožinu so všetkým, čo sa už nikdy nevymaže a čo sa ma bytostne dotýka. Ale nemusím ju zakaždým otvárať.
Dlho som sa lúskala, počúvala príbehom iných žien....mnohé...mnohé šlo jedným uchom dnu a druhým von. Človek a dovolím si napísať, že žena obzvlášť, potrebuje občas extra čas na strávenie vecí, tých smútočných o to viac. Teraz sa teším, že som s tým neskončila skôr, ako som mohla veci pochopiť , lebo....mám pocit, že teraz svoj súkromný zázrak prežívam a.....to, čo z neho cítim , nie je niečo, čo by som si mala nechať pre seba. Nechávam celý svet bokom, len na Slovensko pozerám. Lebo som si do špiku kosti istá, že tam máme kopec krásnych a originálnych žien, ktoré sa alebo boja či hanbia oslobodiť, alebo sa iba ako ja stratili na ceste.
Kedysi dávno som nosila šaty a sukne cez nohavice. Tričká som si farbila, hačkovala im rukávy. Strihala som blúzky a košele , aby mali romantický okrúhly výstrih. V NYC som sa posunula ešte ďalej, nosila som piate cez deviate. Šperky mi prišli proti srsti, za to šaty ....boli ako vrstvy cibuľové, do ktorých som sa balila. A ľudia ma zastavovali, pýtala sa ma, čo robím, či som výtvarníčka, lebo som krásne zladená. Hej, hrala som sa s tým, čo som mala na sebe. A cítila som sa tak skvelo, lebo som to bola ja. Takmer všetky moje veci boli sekáčové. Bola som milosrdná na seba, čo sa mi páčilo, som si kúpila a odievala som aj svoju rodinu. Domov sa posielali balíky a balíky.
Raz ma na ulici zastavili reportéri. Vraj či si ma môžu nafotiť ? Nechcela som, aby ma fotili, vracala som z 10hodinovej práce nanny a zrovna som ťahala domov nákup. Ale nevedela som povedať nie. CVAK CVAK CVAK a potom otázky a diktafón , kto som , čo som, čo som študovala, kde žijem, kde nakupujem.... Nemala som ani odvahu opýtať sa, kto sú oni a kde o sebe nájdem článok. Hanbila som sa aj za ušami. No teraz, keď sa na to spätne pozerám, usmievam sa. Lebo ak nič iné , v tom čase som to bola ja, odvážna napriek všetkým pohľadom.
Materstvo ma zmenilo. Stala som sa praktická. Určite, nadobro som od svojho štýlu neodišla, ale stala som sa tuctová. Odvaha mi klesla, s vekom možno? A možno ma len ubili Slováci a ich pohľady..., lebo v NYC na vás kašlú, tam je podivínov dosť, ale u nás v Krompachoch som v bodkovaných gumených čižmách (vtedy ešte také nik nenosil....došli k nám až o nejaké dva roky) , so psom pripnutým na hrudi ako dieťa v sedačke ( prosím, ten nosič psí ešte máme a bol kupovaný v chovprodukte v NYC , drobným psím plemenám určený, keď sa im ich malé labky unavia , že sa nosiť môžu. ja som takto vtedy s mojou Lujzou May chodila aj na celé dni von sa túlať, keď som mala voľno) pôsobila podivne a ľudia sa na mňa s podozrením v očiach dívali. Ono, ak mám byť úprimná, dlho som to nevydržala a presťahovala sa do Londýna, kde som čakala podobnú slobodu a voľnosť ako v USA, ale .....moja zebrová čapica napríklad, i tam budila toľko pozornosti, že som ju napokon nedokázala nosiť.
Rozpisujem sa...príliš veľa slov na jednoduchý príbeh. A ešte jednoduchšiu pointu.
Rozhodla som sa oslobodiť svoje zabudnuté ja a osláviť ho. Chcem o tom písať, o všetkom, čo mi príde počas toho hľadania a oslobodenia do cesty. Nesmejte sa prosím, píšem to úplne nahá, veľmi veľmi zraniteľná. No úprimne dúfam, že kým sa zaodejem, aj ochranný štít si postavím a silnejšia budem, aby som sa mohla prípadnému "neúspechu" svojho projektu zoči voči hrdo postaviť.
Vlastne, hm....myslím, že už aj som. Silnejšia, to mám na mysli. Ináč by mi na tom papieri nikdy nestálo napísané ,,Kúpiť zrkadlo."
Tak teda, mám plány....mám chuť....mám cieľ. Aj keď mi len jedna žena na jeho konci zamáva, budem vedieť, že to zmysel malo. A....moje umenie a tvorba sa z toho tiež nevyvlečú. Lebo nemôžu, patria ku mne, tvoria mňa. Naučím sa prepliesť všetko dokopy, lebo oni jedna kopa už dávno sú, odvekov vždy bola , to len ja...viete....som bola chvíľu slepá.
Toľko na dnes slovíčok, ostatné si ešte schovám. A viete čo?.....stále sa usmievam. Ono....nechce sa mi ani veriť, aký pokoj v sebe cítim, jak pomaly zakladám kúsky puzzle....akoby som sa s Jorikom hrala a len jednu z jeho skladačiek skladala a ono je to môj život. :)
Všetko je presne tak ako má byť.
ps: zajtra vysvetlím viac, ak to okolnosti dovolia.
Cinkám a mávam z 25 Tovey Crescent.
Cink
No comments:
Post a Comment