Pošepky od Verušky: Ladíme sa

Práve som absolvovala volanie s lekárom. Neznášam to, z duše neznášam...., lebo po tom, čo len doma po anglicky rapocem, cítim sa neistá s kýmkoľvek hovoriť, tobôž po telefóne a navrch toho s lekárom. No miestny systém prijímania pacientov žiaľ neumožňuje objednať sa kedykoľvek a to ani v tom prípade, že po piatich dňoch užívania antibiotík sú očné spojivky vášho dieťaťa stále rovnako zapálené a zahnisané ako boli v úplných počiatkoch prepuknutia choroby . Takže na jednej strane, tadááá, mám to za sebou a tadááá ešte raz, nakoľko som bola korunovaná ako ,,Nechápem , prečo sa za svoju angličtinu ospravedlňujete , máte ju skvelú..." - dobrá v angline. Na druhej strane však ostávam trocha unesená tým, že Jorik môže ísť do školy, resp. do škôlky a netreba mu podávať žiadne lieky, len vlažnou vodou vyplachovať očká. No....na pováženie, ake urobím, jak mi bolo povedané. Vraj za mnou stojí akási webová stránka co.uk odvolávajúca sa na fakt, že s ináč vysoko infekčným ochorením očných spojiviek netreba dieťa vyberať zo školského zariadenia. No podumaj sám.

A tak si z čela pot utieram a ťukám zameškané ranné slová blogové a hútam, čo so slnečným dňom, keďže nijaká izolácia nemusí byť!

Žeby ihrisko?

To rozhodne Jorikov kašeľ, ktorý prišiel jeho očkám vypomôcť :).

No, nech už sa rozhodneme tak alebo onak, dobre bude. Lebo bude. Lebo čosi sa v mojom živote maminovskom mení a moje rebrá tancujú radosťou, lebo vedia....že čoskoro sa mnohé "zmení".

No a verte, takto sa mi aj ľahšie kreslí a čosi akosi voľakosi, prapodivné veci sa mi dejú v skicári. Úprimne, málokedy sa stalo,aby sa moje nadšenie zhodovalo s davom, tak len päste zatínam, aby to so mnou ten môj dav cítil a videl a tešil sa. Lebo ako posledne denne niekoľko hodín kreslím, posúvam sa a hoci stále dookola kreslím rovnakú postavičku...ináč, sama neviem prečo, cítim ,ako sa mi papier a fixy prihovárajú a ukazujú mi, čo všetko dokážu. Tak ich vediem a ozaj sa snažím ukočírovať to s nimi do bravúrneho tanga. Nie sú so mnou úplne spokojní, ešte im šliapem na nohy....ja to viem, ale lámeme sa a občas mám pocit, že i zrastáme dokopy , sťaby moje prsty fixami boli.

A potom to na papieri ako fixami pomaľovanými ako na plátne vyzerá....