Pošepky od Verušky: Čo sa deje?

Jorik ešte spí. Ja len tíško ťukám do ticha nášho bytu. Každou minútou môže byť preč.

Odtiahnu sa závesy a dnu sa pustí deň, ktorý už vonku naplno beží. Nie však pre mňa, ešte nie....ja mám ešte svoje ráno.

A čítam si do neho. Články o tom, kto koho kde napadol....nože, autá, mačety....varovania, náboženstvá, opakujú sa slová ako "zabiť", "vyhubiť", "moslimovia"......a STRACH. Ten úplne najviac.

Aj do mňa vošiel. Odhliadnuc od toho, že ho mám v sebe už pomerne dlho.....hm, čo mi moja pochabá pamäť slúži , bol pri mne . Nie je mi to jedno, čo sa deje. A pýtam sa prečo? Celé toto náhodné vraždenie kde tu v kine, na zastávke..na ulici.....prečo?

Viem, nie je odpoveď na moju otázku. My doma už i občas "vojny pohlaví" vedieme....., ale bez násilia, radšej v mieri a len v slovách, lebo nemôžem sa ubrániť, začínam mať z mužov strach. Odhliadnuc od farby pleti, takmer stále, keď zahliadnem nejaké video z "boja", je tam chlap. Nevravím, že ženy sú nevinné...ale drvivo vačšinovo vidím mužov.....a potom si k sebe viniem svojho syna a desím sa, kam to spejeme a občas i tak doslova bolestivo hútam , aby som si len svojho syna pre nejaké zverstvo , čo prinesie 21 storočie , nechovala.

Cítim sa trocha ako pes, čo čuchá.

,,Nepáči sa mi, čo sa deje. Nemám z toho dobrý pocit..." šepkám svojmu milému, keď zanietene sleduje televízne noviny. Ja sama by som si ich nikdy nepustila. Nie preto, že chcem ostať hluchá a slepá voči tomu, čo sa vonku deje, len sa chránim. Mám dosť svojich vlastných démonov a strachov a "Boh vie", že sa do mňa už toho veľa nezmestí.

Varujú nás. Aby sme nechodili von. Vo veľkých mestách hrozia útoky. Pozerám na mapu a hľadám Plymouth. Sme tam, sme na každej mape Anglicka. Neviem, či sme veľkí, asi hej, sme hlavným mestom Devonu. No sme aj mestom polomŕtvym, bez charizmy, ktorá by tu mohla nejakého "vraha" prilákať. No svet sa stavia na hlavu...i v dedinách zašitých rodí sa zlo. Dumem, len súkromne....dumem, že keď sa zdvihnú niekoľkí, prečo sa nepridať? Koľkí z tých, ktorí nič neplánovali, si nepovedia a prečo nie? Idem s ostatnými!

Stále som však naivná. A verím, že zlo je len v televíznych novinách. Hlupšiu vec ste asi ešte nepočuli. Viem. Tak nejak sa sprosto chránim, s klapkami na očiach, aby som vládala , trebárs aj dnes, zaodieť sa s Jorikom a vybehnúť von do ulíc nemysliac na to, že sa nám môže niečo stať,

Tak to dáva zmysel, že?

No pravda je, že raz do seba strach pustíš a len tak ľahko ho zo seba nedostaneš a kľudne si predstieraj, čo len chceš.

ps:snažím sa nakresliť námet na chlapčenské tričko. myslím pritom na Jorika. jemu chcem tričko urobiť. ale ....darmo čmáram od vidím do nevidím...témy odo mňa utekajú, čiary nepočúvajú. ale nie, nie je to sťažovanie sa, nie je to ani prehra, je to len moja súkromná hra , v ktorej som občas vyhodená a musím začať odznova, ale stále mám apetít ísť ďalej a tú hru vyhrať!