Kto už chce také čítať?
A kto už chce o tom písať?
Ibaže, včera bol iba utorok. A utorky sú ako nedele. Stratené a zabudnuté. Preskočené ako november v kalendári. Alebo február...koho zaujímajú? Najmä, keď obďaleč žiari mnohými (mnou nie, ja nemusím práve tie na rukách nosené víkendy) nenávidený pondelok a potom preslávený piatok alebo vianočný december či zaláskovaný máj ?
Utorky sa zametajú pod rohožky.
Môj včerajší som tam tiež zamietla. Ako keď som bola malá a lenivá , ako deti zvyknú byť a namiesto vynesenia lopatky plnej prachu a špiny, som ju len pod koberec zamietla . Keďže sa jednalo o suterén našej bytovky, suseda sa prišla sťažovať. Uj či to bol humbuk cezprahový, ktorému som načúvala so stiahnutým žalúdkom. Mamka ma obhájila....ako ?, ostalo naveky záhadou, lebo ja som tam to smetie ozaj dávala! No dnes, po rokoch, to vidím asi tak, akoby som sa ja pustila do slovnej hádky s černoškou. Nech mi prosím všetky černošky sveta - moje zjednotenie v štýle aká matka , taká Katka - odpustia, nateraz ich ozaj hádžem do jedného mecha. Lebo tak všeobecne, z toho , čo som videla, počula , zažila a prežila...jedna nabrúsená ( vlastne i nenabrúsená na mňa stačí, i taká mĺkva ...ozaj , prisahám) černoška, by ma slovne rozmetala na franforce..... Ani by som si neprdla. Ale moja mamina to v ten deň dala. Tú slovnú bitku zázračne vyhrala.
Výborne. Výborne. Rozbieham sa. Tľapkám sa po ramene.
Nie tak zlé na utorok , ktorý som navyše prespala a to o neskutočné dve hodiny! (prosto som ignorovala budík a to mi drnčal rovno na pupku:)
Môj perfekcionizmus ma však po ramene netľapká. Ten ešte i teraz škrípe zubami. On nevie odpúšťať, to vám teda ani náhodou nevie....Celý deň to budem mať na tanieri . No neplánujem sa vzdať, chystám sa vzdorovať. Lebo som unavená počúvať jeho a nie seba. No prosím, len si na "seba" spomeniem a usmejem sa. Lebo moje "seba " sa už vidí ako už o pár hodín s prázdnymi rukami kráča ulicou! S prázdnymi píšem zámerne, lebo temer na 100 % ,ako moje ruky opustia náš bytový priestor , sú zapriahnuté do kočiara a tlačia. Prázdne sú luxus. A ono, pravda je, že to tlačenie mi už ide čoraz ťažšie, Jorik dávno prekročil povolenú kočíkovú hranicu a ja doslova už vidím múr, ktorý nás od kočiara čoskoro naveky a nadobro - oddelí. Darmo raz, rastieme.....Jorik hore, ja síce stagnujem, ale všeobecne.....viete, hore už nepôjdem, len dole. A to "dole" je v tomto prípade veľmi široký pojem...., ktorý môj synátor poňal viac menej doslovne. On sa totižto vždy hrdí , keď dlhšie spí , že vyrástol .
,,Taký veľký narastiem! Ako tata, ba aj vyšší ako tata! "
,,Áno, áno.....raz budeš vyšší a i mocnejší. " pritakám.
,,A ty mama rastieš do zeme....raz budeš taká maličká..." dodá ešte Jorik a drobnými prstami pritom ukáže na nejaké cca dva centimetre .
,,Nooo...., daj mi troška viac kreditu...." usmievam sa. ,,Tak malá zas až nebudem."
Ale, nebolo by zlé byť:).
No, kým sa tak stane, budem naďalej usilovne kresliť, lebo hej, viete čo? - vidím rozdiely! Nuž , tlieskam si potajme za chrbtom , lebo.....zaslúžim si. A učím sa za to nehanbiť. Čoskoro si dúfam budem tlieskať hrdo pred vypnutou hruďou, ale to až si to ozaj OZAJ zaslúžim.
Dnes som si tuto motýlkara nakreslila a hoci ešte nie je dokončený, teším sa mu.
I bábkarke sa teším.....lebo zase, čosi zo seba v nej vidím a tak hádam nečudo, že bližšie k sebe máme.
A tieto dva sú zo včera....už videné, už očami hladené.
Pozerám na hodinky a usudzujem, že je načase byť mamou. Naložiť zemiaky do hrnca, dať ich variť. Umyť hubky, nakrájať ich a na panvici osmažiť. Nakrájať dyňu, namesiačikovať hrušky a jabĺčka. Zbaliť zo všetkého po troške do žabacieho obedára.
Šup šup, už päť minút dozadu bolo neskoro.
A tak mávam a mávam....aby streda pekná bola.....veselá a slobodná.
Z 25 Tovey Crescent .
Cink
No comments:
Post a Comment