Najskôr ma zabijete. Nemám fotky. Nikoho chyba, iba moja. Ale včera bol deň magický......zrána som bola nadupaná ako motorová myš.....posledné úpravy, moja vôbec prvá torta , tri autobusy poschodové, výzdoba.....girlandy......koláče na tácku, ovocné jednohubky, vybaliť ovocie, kvety do vázy, ovocné misy.....chlebíčky...upratať byt, odložiť , čo sa dá, čistý obrus, čisté deky na gauč, papassan......Tomáš s Jorikom v meste, lebo ešte čo to trebalo dokúpiť......a predsa, akokoľvek sa to zdalo skvelé......nebolo. Od večera predtým pokračujúc po temer čas oslavy....nežartujem, časovo hodinu a niečo pred naplánovaným stretnutím...,sme dostávali správy , že z nejakých a poväčšinou vážnych a pádnych dôvodov, k nám ten či oná neprídu. Bolo to ako v zlom sne..... Prisahám..... Keď sme klesli z 19, nežartujem , na nulu.....aj sa to hanbím priznať, rozplakala som sa. Naveľa, začala som dýchať.......sfotila som náš vyčančaný bytík a poslala ho sestre s poznámkou...nik nepríde. Fotky som zmazala.....to si ani nepamätám....dúfala som, že tam sú. Nuž , v tej chvíli som na veľa vecí nemyslela..... V tej chvili mi bolo moc smutno ....... tak smutno, že som mala čo robiť, aby som zastavila trasenie sa bruška. Tak veľmi mi záležalo, aby bola Jorikova oslava ako tak dobrá...dokonalá v podmienkach, aké tu máme....mám na mysli bez blízkych a rodiny. Bez baby a deda, ktorých by Jorik úplne najradšej vystískal. Som si vedomá, že za Jorikovým životom som ja a Tomáš, lebo nateraz sme my jeho "tvorcami", Jorik žije tam, kde ho zavedieme my. UK nie je jeho voľba.....ale naša. Navyše, tretie narodeniny sú podľa mňa vôbec prvé narodeniny, ktoré si dieťa ozaj uvedomuje. Na plnej čiare. (Poznáte ten fakt, že od tretieho roka života si pamätáme udalosti v našom živote? Pred tretím rokom sú informácie stratené nadobro....)
Priznám sa vám, že som duša citlivá......a ozaj som mala čo robiť, aby som pred Jorikom nedala vedieť, že som smutná. Ale som nanič herečka. I preto som poprosila Tomáša, či by som nemohla s Jorikom ostať dlhšie vonku a vrátiť sa domov až večer, lebo pohľad na všetku tú parádu doma asi neunesiem..... Až keď som bola vo dverách na odchode, dostala som hovor s prvou pozitívnou správou, že ktosi predsa len príde..... a neskôr....nejakým zázrakom....prišlo podobných správ viac a napokon boli narodeniny zachránené a bola aj pesnička, aj darčeky a Jorik sa vyhral ako nikdy predtým v živote.....! Bol to ako sen..... i teraz sa mi chce z toho plakať....keď sme z otázky od Jorika : ,,Mama ,nobody is comming ?" (ináč, ako mame.....tu presne mi puklo srdce) preskočili po jasot a výskot a smiech a......ach......bola párty!
Milí....čas brutálne poskočil...tento krátky blog som písala napodiv nepomerne dlhšie ako zvyčajne zvyknem. Najskôr preto, že som ho ťahala z miesta, kam som ho odložila a ktoré ešte tak trocha čerstvo bolí.....Myslím, že hoci ja foto nemám, môj milý má. Skúsim sa popýtať, isto sa so mnou podelí. Ja na záver, áno mávam a áno, z 25Tovey Crescent.....,vám na odpustenie posielam aspoň zopár fotiek.....môjho oslávenca a mňa, hej mňa.....z dňa, keď sme tuto neďaleko od nás boli pozrieť koníky a ja som kreslila a ......krásne nám bolo.
Krásny deň !!!!
na krásnom mieste ste boli....a mňa keĎ prepadá smútok, že tie naše deti by si zaslúžili viac krásneho .... si spomeniem na rodičov, ktorí museli deti poslať preč, aby ich zachránili a potom sa už nikdy viac nevideli....alebo na tie deti, ktoré nik blízki nechce a viem, že tým mojim dávam všetko....celé srdce, celého človeka, všetky túžby sú smerované, aby z nich vyrástli sebestační a hodnotní ľudia.....svet im pripravil a pripraví nejedno sklamanie a nie vždy budú víťazi....ale popasovať sa a vziať to najlepšie a mať nádej a radosť a nevzdať sa....to, to im chcem odovzdať. Ten okamih, keď ti zamrelo srdce....som rada, že sa scenár bez hostí nenaplnil. Tu svieti slnko a tak ľahko sa dnes človek tu cíti optimisticky.....tak, či svieti alebo nie, nech je radosť tá sila, ktorá naplní naše duše....
ReplyDeleteno....máš pravdu milá.....pokazená párty ani zďaleka nie je koniec sveta...ale v danej chvíli zamrzí, zabolí....až s odstupom času sme schopní pozrieť sa na vec reálnejšie a hneď vidíme, že katastrofa možno až tak katastrofická nebola. no...ibaže, u mňa.....to je ako keby si u pubertiaka hľadala rozum dospelého. prosto všetko chce svoj čas.
ReplyDeleteKrasne fotecky, take na spomienky 👪 a myslim az raz Jorik vyrastie a pozrie na ne tak si povie "ano to si spominam, s maminou v prirode, pri konikoch, to boli krasne narodeniny" 💟
ReplyDelete