Tadá po špičkách

Mám za sebou pracovné ráno plné popísaných slov. Toľko ich bolo, že temer nezvýšilo na kreslenie. Ale čosi som predsa....., no mlčí to v skicári, plaché ešte príliš na to, aby sa ukázalo. Tak si hryziem peru, lebo deje sa divná vec, moje ináč hanblivé ja ,mi návrh robí.

Vraví, že so všetkými tajomstvami, ktoré sa chystajú a o ktorých (zatiaľ) mlčať musím , (ale raz sa dočkáte)je načase - ukázať sa. Vraj už je konečne čas dozrieť a byť slobodnou a to všade....akože VŠADE a ak chcem robiť to,  čo chcem a heeeej, ja ozaj chcem, mám vraj začať smelo dupať nohami a prestať sa pubertiacky trápno okúňať .

Nie som práve ten typ, čo sa rád vystavuje. Selfíčka nepatria do mojej obľúbenej kategórie a nechápem ich ani u iných, ale akceptujem. Akurát, že tak nejak.....možno aj vekom, neviem, isto aj tým, čo plánujem a čosi na tom aj tá moja jazva hrá, že sa cítim tak "šepotavo" pripravená ...ako keď kráčať chcete, no  na začiatok  radšej len po špičkách sa pustíte......ach, počkať, počkať!  Čo to píšem? Čo to za slová používam? Že pripravená?  Pripravená ! Nie som pripravená! Na také veci človek nemôže byť pripravený! Nikdy nebudem! Ako kopec žien , čo po svete behá, nosím si vlastný batôžok plný nezmyselných komplexov. Aby bolo jasné, ono tie komplexy zmysluplné sú, dajú sa vidieť, aj nahmatať a súhlasne i chápavo odkývať. Ale...v istom, tom veľkom a hlavnom a dôležitom merítku, v ktorom sme všetci akí sme, krásni ,akí sme, v ktorom sme sa narodili, v ktorom starneme a raz umrieme, v tom, v ktorom sa rátajú iné veci za podstatné, v ňom môj batôžtek komplexov nemá nijakú platnosť. Možno ma tak akurát počmára a som nejasná. Alebo možno ani nie som nejasná...to len ja ,kvôli tomu batôžku ,nejasno vidím. A že je to škoda nevidieť všetky tie farby!

A hádam aj preto, umenia pre dnešný blog zbavená, mrkám na svoj mobil .

Žeby som? Žeby som? Poslať z neho čosi priateľom je jedna vec, ale sem....vec druhá.

No môj skicár mlčí a narýchlo nijaký obrázok nezbúcham a moje dotieravé ja, ktoré má toho tooooľko čo povedať,  na mňa z vnútra tlačí. Myslím, že už mu stačilo skrývania sa.

Nuž tak teda do toho ! Načo toľko caviku?

Poviem vám to na plnú hubu! Včera som sa, po odnesení Jorika do škôlky , zastavila v tom najkrajšom sekáči , aký tu poznám. Prisahám, hotový sen pre potešenie oka. A tak som si ho z vnútra obzrela a z vešiaka som popritom stiahla svetlomentolový svetrík , taký mňam mňam vintage a k nemu bronzový opasok a reku, idem zaplatiť, hurá..len jednu libru ma to bude stáť..., keď ma ktosi poťahal za rukáv . Bola to staršia pani, čo v obchode pracuje. Nemo ,ale s úsmevom na tvári ,mi prstom ukazovala na tajné dvere. I ťahala ma tým smerom, nuž som šla. Prešla som jednou drobnou chodbičkou do ďalšej priestrannej izby. A tam kufre kade tade a vešiaky a šperky...a klobúky....a vyšívané obrusy a pávie perá a zašednuté záclony....HOP, ktosi ma teleportoval pár rokov dozadu do niekdajšieho Anglicka.

Rada som sa nechala zlákať. S telefónom na uchu, zvestovala som sestre, čo vidím.
,,Radšej by som tu nemala byť....čo keď mi niečo padne do oka...." sťažovala som sa...lebo štítky na každom jednom vešiaku, niekým ručne popísané, oznamovali, odkiaľ daný kus odevu prišiel a z ktorého roku je. Ach,ach, aaaach..... Naveľa, podľahla som pokušeniu si veci vyskúšať. Len tak...len tak...opatrne, aby som ich originalitu nepoškodila, aby si ich po mne mohol niekto kúpiť....leda ak, leda ak ....leda ak by som si dovolila, zanechať svoje drobné odtlačky na tých látkach , ktoré by tak rozprávali, keby mohli.....a ja by som tak počúvala, keby sa dalo.

Sestra ostavala virtuálne pri mne. Cvak sem a cvak tam. Pre nikoho , len pre ňu, fotila som. Aby videla, čo vidím ja. Aby som sa s niekým delila, čomu sa moje srdce teší. No teraz, teraz tie fotky z mobilu ťahám a mažem ich status súkromný.....tuto sú....

...a ja s nimi....

...alebo radšej v nich. Tuto tieto námornícke mi zo všetkých najviac sadli. Ibaže, rozmaznaná som novými materiálmi, mäkkými na dotyk...toto už je na mňa prihrubé, priťažké, nepohodlné. A ,vzhľadom na ich "historickosť" , aj pridrahé. 

Juj, tieto boli ako obláčik. Aj priesvitné zarovno....ale tá cena...nepustila. 

Táto košieľka hippisácka tiež sedela ako uliata, ale ....veď už viete. Len sa oko tešilo. 

No a táto bodkovaná nádhera mi bola ozaj o dve čísla väčšia. Chválapánubohu, lebo jej by som ťažko zbohom hovorila! 

Tak a príbeh je za mnou. 

Aj prvý krok k tomu ,aby som sa prestala schovávať. 

A radšej už len mávam a to nie sama, ale s Jorikom, ktorý všetkým posiela môj úplne naj naj naj škaredý pohľad. 

Z 25 Tovey Crescent. 

Cink.