Tenisky a tak

Dnes nemám nijaké fotky, čo by som vám mohla ukázať. Včera sme totižto hneď po najedení sa a uprataní, vycestovali do Spišskej. Chcela som využiť zľavy v športovom obchode a kúpiť Jorikovi ešte jeden pár topánočiek. Viem, nôžka mu rýchlo rastie, ale jeden pár mi príde nebezpečne málo pre dieťa, čo kedykoľvek bez uváženia vyskúša hĺbku akejkoľvek mláčky.

No a aj sebe som si niečo kúpila. Vlastne , nekúpila. Dostala som od svojho milého, bolestné. Juj! Zlacnený pár úžasných tenisiek! Ešte dobre, že sa stále zmestím do detských veľkostí! Hoc, 38 nie je až tak malá noha. A mnohí o tom ani nevedia alebo to považujú za "zlé" či "nehodné" dospelého, nosiť detskú edíciu.....ale poviem vám, v živote by nikto nikdy neuhádol, že boli odtiaľ kupované. Lebo dokiaľ po sebe nemajú kačičky alebo supermanov či batmanov, nemáte šancu ich rozlíšiť. Jedine cenovo, ak by ste tú možnosť mali. Lebo hej, aj o polovičných rozdieloch sa tu baviť môžeme. Nuž teda, ak máte nôžku drobnú (čím drobnejšia, tým lepšia!), šupky šupky mrknite sa najbližšie aj na detské topánky. Možno budete milo prekvapení!

Asi by som aj mohla sfotiť tie svoje poklady...., lebo až dva som si kúpila. Ono, ja som veľmi tenisková. Jak si nejaké kúpim, celý rok ich nosím, dokiaľ ich neschodím. Niektoré znosím rýchlejšie, iné pomalšie. Ale ozaj, do každého počasia ich dám. A tie, čo som mala, už veľmi "rozčaptavene" vyzerali, potrebovali "upgrade". Ináč, už som vám asi spomínala, ako si myslím, že topánky toho o človeku najsamviac povedia? Isto áno a stále si za tým stojím!!!! Moja babka tak bola zaťažená na košele. Museli byť čisté a biele ako sneh. Najmä ich goliere. Nesmeli byť špinavé! Všímala si ich vždy a všade. Za krky pánom zakúkala  dokonca i vtedy, keď sa s nimi po parkete zvŕtala. Nuž ja tak po topánkach gánim. A tie moje čierne , čo som  doteraz mala, už toho o mne veľa pekného nepovedali....akurát spomienky si nosili....škaredé a bolestivé.

Včera som ináč stretla istú pani, ktorú nechcem menovať, hoci sa dobre poznáme. Tej žene pred časom umrel muž. Je to už dosť dobrý čas a predsa, stále nosí čiernu. Mne rodičia odišli pred neporovnateľne kratším časom a predsa, už chodím farebná. Nuž sme sa o tom zhovárali. Jedna vec sú ľudia a okolie. Verím, že mnohí sa obliekajú podľa toho, aby druhých o čomsi presvedčili alebo sa jednoducho boja, kto čo o nich povie alebo by nedajbože povedal! No zdá sa, že nás sa toto netýkalo. Ja som neznášala čiernu na sebe od samého začiatku, čo mamka odišla. No nosila som ju a súcitila s ňou. Bola pre mňa farbou smútku a na istý čas som ju dokonca na sebe potrebovala. To ale neznamená, že som ju mala rada! Pomerne zakrátko som ju mala chuť poslať od seba preč. Lepšie povedané, poslať ju odo mňa čo najďalej! Smútok som nepotrebovala nosiť v nej, mala som ho v srdci a možno ešte viac v brušku a tiež kade tade po tele rozlezený. Preto som viac než uvítala život v UK, kde som sa obliekla do farieb, bez výčitiek okolia. Spomínaná pani sa však čiernej nevie vzdať. Nedokáže si vraj už ani farebnú vec kúpiť! Jej vnútro si  pýta čiernu , doslova si ju žiada. Cíti, že ju stále potrebuje. Aké rozdielne sme ..... a myslím, že tak by to v našej spoločnosti aj malo byť. Že by sme mali byť slobodní v rozhodnutí ako dlho budeme smútok nosiť. Lebo veci očividne ináč cítime a prežívame. Je to , ako keď niektorí ľudia musia ísť do kostola, aby sa s Bohom spojili, len modlenie doma sa im akosi neráta. Druhí zase kostol odmietajú a ostávajú  presvedčení v tom, že na to, aby sa s Bohom úprimne pozhovárali, im kostol netreba!

Myslíte, že raz sa ľudia oslobodia od týchto písaných aj nepísaných doktrín a nechajú všetkých tak, nech sa vo veciach tak súkromných samí rozhodnú, ako sa zachovajú? A dospelí budú bez hanby nosiť detské tenisky a keď im niekto umrie, nebudú sa baliť do čiernej a do kostola pôjdu , len kvôli sebe samým, ak doma Boha nenájdu.....uj, alebo presne naopak, ak sa mi to tak bude viac  ľúbiť.
Ja dúfam, že hej.

Mávam vám ku krásnemu dňu.....z Hlavnej 35 !

                       Cink.