Tak trocha sa bojím

Dnes nemám nijaké fotky. Nemám totižto nič, čo by som mohla odfotiť. A keby som aj niečo mala, najskôr by som ani nemala, kde ich odfotiť, nakoľko je u nás všetko hore nohami. Doslova.
Možno sa to nezdá, ale náš byt je veľmi malý. Občas mám pocit, že sa v ňom preskakujeme. Aj preto v ňom rada upratujem, lebo ten pocit tesne potom, keď bytom dokážem slobodne kráčať, je k zamilovaniu. Teraz sa v ňom slobodne kráčať určite nedá. Zopár kufrov na dlážke a slovný výraz "slobodne kráčať" znie ako vtip.

Ako vtip mi aj príde smutný fakt, že vzhľadom na počasie, aké teraz doma je, balím z každého rožku trošku , výsledkom čoho je , že nám dva kufre nestačia. Síce, nemálo priestoru i darčeky zabrali a môj materiál....a veci, čo by som chcela doma predať, aby na zubára bolo, ani nevravím! Ozaj som zvedavá, ako to doklepeme. Najskôr  oblečenie preriedim..., veď napokon, či nebudem chcieť aj doma do sekáčov zabehnúť? Jaj, že či hlúpa otázka!

Priznám sa vám, že trocha zmiešané pocity mám okolo celého tohto nášho výletu. Lebo, od smrti rodičov to bude prvý krát, čo tam prídeme. Už si viac nebudem musieť kradnúť čas ,aby som za mamkou vybehla...., už nebudem vedľa nej sedieť na posteli a kresliť....už viac nebudem zrána ich okno na Maurerke sledovať, ako sa v ňom svieti ..... Plačem. Bojím sa toho, nebudem klamať. Až žalúdok mi zviera. Ten vždy citlivo reagoval.

Mesto , v ktorom som vyrastala, už nikdy nebude rovnaké.
Mám pocit, že celé je to zle.
Alebo radšej nereálne.

Akurát Jorik to všetko vie a chápe. On si ľudí , v tej svojej vystrihanej hlavičke , hneď odpočítal. Vyškrtol dedka i babku a bolo. Len tak. Zvýšila Anička a Lujza. Kiežby som takú ľahkú matematiku i ja mala.

Nuž uvidíme ako bude. Možno sa zbytočne obávam...možno mi prázdny byt po rodičoch ani taký prázdny nepríde. Možno, keď uvidím, ako sa v ňom  sestra zabývala, že ho ani nespoznám. Ale....nemyslíte, že by bolo naivné, niečo také očakávať?

Dnes teda letíme. Už  o pár hodín budem s rodinou a so všetkými Slovákmi dýchať mrazivý aprílový vzduch. Vetrovky sú zbalené. Aj čapice . Ba i rukavičky pre Jorika.

Nebudem sa s vami na dlho lúčiť , ako som predtým zvykla, keď som domov došla. Lebo tentokrát by sme mali mať zavedený internet, nuž budem môcť byť kedykoľvek online . Tak i písať blogy ranné sa naďalej chystám. Takže dnes ešte tu, z 25Tovey Crescent vám mávam, ale od zajtra už tak z čísla 35 budem robiť....

Krásny deň vám prajem......cink.