Autíčko

Tak, už máme jeden celý deň za sebou. Počasie ani nebolo až také zlé , než aké nám sľubovali. Hoci pršalo a to len výnimočne poteší. Už som dokonca aj absolvovala  svoju prvú návštevu v Tescu, to aby som zaplnila chladničku nejakými tými potravinami (ako mrkvou a petržlenom a kalerábom do polievky a orieškovými jogurtami a .....sójovými mliekami a bla bla všetkým ostatným, čo radi papáme). Ba som tu to i upratala, hoci čisto tu bolo , ale ja tak prosto musím a hneď mám lepší obraz o tom, čo a kde máme. A poobede sme dokonca i na výlet išli, ako slávna trojka, Jorik, moja sestra a ja. Nie na dlho, len tak, na pár hodín..., do Spišskej, čo je neďaleko. Krém mi trebalo na tvár a potom sa ešte i nejaké lakotky dokúpili. Nie veľa sme si so sebou domov priniesli, skôr tak skromne sme sa obzerali. A smiali sme sa a žartovali i spievali...Jorikovu aktuálnu najnaj pesničku - Mandarinku Darinku.

 

Dobre nám bolo....akurát, ako sme sa späť domov vrátili, zistila som, že Jorik nechal svoje nové autíčko vo vozíku v Tescu a tak mi to ľúto prišlo, že som sa po zbytok dňa neusmiala. Veľmi som sa na Jorika hnevala. Lebo ono , sme len ľudia  a veci sa strácajú, ja chápem...., keby plakal, aj ho na sebe v náručí čičíkam......ale od Jorika mi to prišlo, ako ....ako keby sa nestaral. Akoby v záplave hračiek, ktoré má, mu nejako jedno autíčko nehralo dôležitú rolu. Smiešne, omnoho väčšiu rolu hralo pre mňa, lebo som videla, ako sa na neho peniažky počítajú a že ozaj bolo z lásky kupované, pred inými, možno aj potrebnými vecami, uprednostnené. A on ho len tak niekde nechal a už sa aj dožadoval ďalšieho. Nahraditeľné autíčko.

Nuž mi včera doslovne , srdce pukalo. A haha hihi, ešte i dnes ráno zisťujem, že sa nevypukalo. Tak mocno mi to ľúto je. A najhoršie na tom bolo, že neexistovali slová, ktoré by Jorika zastavili ,aby sa nad sebou zamyslel. Ja viem, veď má len 3, čo by som chcela?

Presne to, presne to by som chcela. To nedostupné.

Ale, pravdu si povedzme....ak by vyrastal ako ja, vyreval by oceány za tým zabudnutým autíčkom. Lebo ja som zďaleka toľko hračiek nemala, čo on. Myslím, že tie moje by sa dali aj spočítať. Ale Jorikove? Nebláznite! A kto za tým je? Na koho zdvihnúť prst?

Na mňa- na mamu.

Nuž nie na neho som sa mala včera hnevať, ale na seba . A myslím, že som sa aj hnevala. Ale kričala som po ňom. A potom som sa uzavrela a radšej som kreslila......

 

 

Lebo ešte resty mám.

A i preto, že som už nechcela nevinného viniť.

 

Vonku krásne slnko svieti.

Zbytočne som teplé bundy balila.

Otepľováky pre Jorika sa mi z kufra rehocú.

A dve tričká tiež.

Totálne zlý odhad.

Kompletne zlé varovania.

 

Ale nesťažujem sa. Však k lepšiemu sme sa otočili.

Ostatné sa predsa kúpi, či?

 

Navyše, Jorik dnes vstal s badateľne teplým čielkom. Už je asi hodinu hore a ešte vôbec nič nepapal. Rozprávky pozerá, no ako na neho mrkám, často do neznáma je zahľadený. Žeby som si už mohla nádeje robiť, že sme vírus znova vírus chytili?

 

Tam mu cinkám, nech odpáli, čím skôr, tým lepšie a vám ostatným cinkám tiež, ale ku krásnemu dňu. Z Hlavnej 35.