Podkova

Dnes som myslela, že vám napíšem o zubárovi. O tom, ako sa cítim a ako sa ma to dotklo.  Ako smrteľne vážne to prežívam a teraz prosím nežartujem. Ale až teraz, keď reálne stojím pred bielym monitorom, mažem tieto myšlienky. I dnes, i zajtra, ba aj pozajtra či popozajtra a tak ďalej, bude na túto tému miesta dosť. Možno dovtedy ju v sebe lepšie strávim, lebo zatiaľ iba balansujem ako neskúsený akrobat na lane. Bolo toho na mňa včera veľa. Nie kvôli bolesti, tá nebola nijaká! Úplne som z toho unesená, lebo som sa včera u zubára cítila lepšie než kdekoľvek a kedykoľvek predtým v zahraničí ! Až odvážna som v myslení, že súčasné deti by nikdy nemali vyrásť do fóbie zo zubárov ako sa to nám mnohým podarilo:). No ,aby som sa späť vrátila....to na moju psychiku tam toho bolo včera priveľa ...no pssst, o tom radšej potom.

 

Dnes vám napíšem o retiazke, ktorú som náhodne našla na letisku, ako sme sem leteli. Bola to strieborná retiazka a mala na sebe tri ľahúčke drobunké srdiečka. ,,Presne ako my tri sestry, čo sme ostali!" napadlo ma a retiazku som kúpila . Najskôr som myslela, že ju dám sestre. Ja sa šperkom tak trocha vyhýbam. Myslím, že patria pekným ženám.....teda, naozaj akejkoľvek, ale na mne vyzerajú zle....zdobenie mi nepristane....ale raz som si dala ten krehký zázrak na krk, už som ho viac dole dať nechcela. Nuž som dumala, ako to urobím, aby som z celého toho nákupu tak lakomo sebecky nevyšla. Najskôr ma napadlo, že napíšem firme, ktorá ich vyrobila, že by som mala záujem ešte o ďalšie dve retiazky ...a že nakoľko ide o dopredaj , sama si s tým neporadím. Že ešte k tomu pre istotu dopíšem i náš srdcervúci príbeh, lebo hej, nejak ich obmäkčiť musím a hádam, ak budem úspešná, skončíme všetky tri s rovnakými retiazkami, ktoré nás budú spájať.

 

Ibaže, nie som fanynkou Modrého z neba. Nuž som dumala ešte viac a napadlo ma, že tie tri srdcia rozdelím. Každá dostane po jednom. Nuž som rozdávala. Ostalo mi už len jedno ,ale to mi nevadí. Páči sa mi tá myšlienka, že darmo ako ďaleko budem, niekde na Slovensku a niekde v Nemecku bude niekto žiť s rovnakým srdcom. Drobunké ako sú, patria k sebe. Spolu tvoria originál. Uj, či mám takéto talizmanové veci rada!

 

(A sestry tiež...hoci, tá jedna v Nemecku, ešte o nijakom srdiečku ani len netuší. No počká si tu na ňu....Do leta nie je ďaleko. )

 

Neviem, čím to je, že ma takéto veci fascinujú. A to doslovne. Prídu mi magické, ale tak dovolene magické. Napokon, snubné prstienky na tomto základe dosť často čarujú a machrujú. Občas doslova dych vyrážajúco!

 

A keď už píšem o čomsi "dychvyrážajúcom", tak nemôžem vynechať čosi, čo mi včera moja mladšia sestra povedala. Ako jediná z nás troch vzala si tak najviac k srdcu, že sa o mamkin hrob postará. (otec bol spopolnený) Nuž chodí na cintorín celkom pravidelne a čo môže a vládze okolo hrobu porobí. I včera tam tak bola a malou motyčkou vraj pôdu troška obkopávala, keď tu zrazu uvidela čosi kovové trčať z hrobu von. Nuž, zvedavá, jaká bola, vytiahla ten predmet von a ono vám to bola podkova! Originálna, poctivá konská podkova! Čo už len tá tam mohla hľadať? 

Ono áno, mamka nemala svoj hrob prázdny. Šla na miesto po svojej vlastnej mamke, našej babke, vedľa svojho ocka, nášho dedka. Ich sme pochovávali my a určite do zeme nešli s podkovou. Okrem nich tam je ešte pochovaná i malá Boženka, mamkina sestra, ktorá umrela ako bábätko.  Teraz sa už nedá zistiť, či nebola nebodaj ona s podkovou do zeme vložená, ale nakoľko moji starí rodičia kone nikdy nemali....dosť o tom pochybujem. Leda ak by si dedko z vojny jednu doniesol...., lebo ak si dobre pamätám, bol vraj skvelý jazdec a miloval kone. Nuž, ktohovie. Záhada. Rodinná a  srdcu milená.

Ak ste zvedaví, že čo sa stalo s podkovou, nuž tú sestra naspäť do pôdy strčila . Nik z nás si ju doma na stenu pribiť nechce.

 

No....akurát, ak by to bol odkaz zhora, tak ďakujeme. Podkovičky šťastie nosia.... (ovšem , dokiaľ nie sú dole hlavou pribité....potom je to vraj o čomsi úplne inom!)

 

Nuž to som vám chcela povedať , vlastne napísať. Lebo keby som rozprávala, šušlala by som a to je náramne nepríjemné. A zahanbujúce.

 

 

(z čakárne u zubára)

 

Tak už len mávam a krásny deň želám...z Hlavnej 35.