Bieda?

Dnes nebudem veľa písať. Vymieňam slová za fotky, ktoré tu posledné dva blogy chýbali. Hoci, priznávam, nie toho veľa, čo by som mohla ukázať. Ranné vyšívanie veselých lebôčok mi trvá nepomerne dlho. A moje kreslenky? Ozaj? Môžem ich vôbec nazvať kreslenky ? Nie radšej len kde tu skica?

 

Ale ...nič na tom nezmením....mám, čo mám.

Možno i trocha podpísané jarnou únavou, ktorá k nám dorazila ...., nuž čo, sme len ľudia.

 

Tak teda, šup sem s nimi...nech je tu živšie!

 

 

Tuto prosím, moje posledné lebôčky.....s ešte ,ako ktosi poznamenal, so zubami ako chápadlá od chobotnice.

 

 

A tak som skúšala i klasiku, pri ktorej omyl nehrozí, tobôž zámena za chobotnicu.....

 

 

...ale priznám sa, výsledok ma až tak neteší.

 

I viac by mohlo byť , že áno?

Hej, tiež si myslím, ale pravda je, že z výšivkového sveta je toto všetko, čo nové mám.

A teraz tie skice ...jaj!

 

.....čo si k svojmu príbehu kreslím, aby som ho medzi prstami lepšie uchopiť vedela.

 

Táto tam nepatrí...táto je len tak. Lebo prsty drevené.

 

A ukázať sa chcela.

 

Ale táto už svoje miesto v príbehu má. A pomerne dôležité.

 

A toto? To je staré.....to ste už videli...len , jak som fotila, vypýtalo sa to sem ešte raz. Nuž, nemala som chuť hádať sa, tak som i to cvakla.

 

A to je všetko, čo mám.

Vravela som, bieda:).

 

No to len preto, že písané vám ukázať nemôžem. Tam sa šplhám strana po strane..... Oj, prosím, prosím, nech mám síl to dokončiť.

 

A s týmto  čisto sebeckým súkromným prianím sa s vami rozlúčim. Ale, aby ste mi to za zlé nemali, samozrejme, že vám krásny deň želám! Ten najkrajší! Z 25 Tovey Crescent.

 

Cink.