Je to ako keď si kúpim nové oblečenie v sekáči a cítim sa ako hviezda. No ako sa zapriahnem do kočiara, ako ho tlačím hore kopcom, ako si na chrbát nakladám batoh a potom i nákupné tašky, ako sa xy krát skláňam nad kočiarom, vyťahujem z jeho koša niečo von a potom to zas vkladám dnu a behám po ihrisku......no, to čaro vyprchá a cítim sa ako umazaná mamina..... Ani šaty nečarujú.
Hm...a možno tieto moje posledné úlovky ani nie sú tak oslavné, aby čarovali:).
Nuž ale, včera som verila, že sú a tak som sa do nich navliekla a vybehla von - svieža a voňavá. No už čoskoro som bola ...len tá mamina, veď viete. A ako mamina som zaparkovala pred predajňou s printami a len hlavou dnu nakukla..., lebo čosi akosi, ani som neverila, že veci pre mňa budú hotové. A oni boli.
A ešte aké!
Žasla som, tlieskala.....hovorila chlapovi , čo rád nosí tepláky pod pazuchami, že som nikdy nebola s printami tak spokojná ako teraz a že by som ho od samej radosti najradšej vybozkávala! Lebo ...až srdce sa mi rozbúchalo a to sa mi pri pohľade na vlastnú prácu zas tak často nestáva.
I môjmu milému som volala , aby som mu oznámila, že som z tašiek tak nadšená, že najradšej by som si ich sama od seba kúpila. Prisahám! (Stále sa s tou myšlienkou hrám:).
Navyše, to nebolo všetko.
Pán , čo rád nosí tepláky, mi povedal niečo, čo vo mne znova oslávilo "divu" , na akú som po pár metroch od domu zabudla. Vyjadril sa, že tie moje veci sú príliš pekné na to, aby skončili u neho v predajni. Vraj s tým mám ísť von. Kontaktovať "veľké ryby", on verí, že by mohli mať záujem. ,,Toto" , ukázal na moje tašky a jedno tričko (áno, aj tričko sa už potlačilo) , ,,by mali vidieť veľkoodberatelia. Treba nafotiť a rozposlať maily..... Nech to ľudia vidia. "
Koľko dokáže jeden kompliment. Človek na chvíľu aj zabudne, kto mu to hovorí. (Zas a znovu mi to pripomenulo, že i ja mám tu moc a keď niekoho pochválim, môžem mu počarovať celý deň ! Milé pripomenutie:).
Nuž, včera som z toho komplimentu žila. Dýchala. Cítila som sa Kate z Titanicu , jak som brázdila kočiarom dole ulicou do akvária ...ani ruky som nemusela rozprestierať (alebo rozpažovať? ) do vetra....bola som tam........na vrchole.
Dnes som už späť na zemi.
A okúňam sa.
Tak trocha. Lebo chcela by som vybliakať na celé hrdlo, že si staviam vzdušné zámky. Že i mamina zapriahnutá v kočiari, čo so skicárom po ihrisku pobehuje, môže snívať , ba i niečo dokázať! Ale čo keď sa prerieknem? Čo keď som sa už?
A tak som ráno miesto oslavných slov kreslila a potichu plánovala, lebo to mi ide najlepšie.
Ale teším sa. Tak pošepky sa teším.....lebo pán v teplákoch dobrú prácu odviedol a ja som na ňu hrdá. Ako povedal Ed Sheeran, nemusíme byť extra sebavedomí vo všetkom, aj on je vraj skôr plachý , ale vie, že v tom, čo robí , je dobrý a v tom si verí. Ja mu rozumiem. I ja si verím.... Hej, tak potom prečo ten ostych?
Heš s ním von oknom!
Tak voila....tašky!
A tuto tričko....
A tuto zase moje merania ohľadne veľkosti trička...,lebo ozaj to destké čísielko sedí na dospelácke S...
A na záver, aby som z tohto blogu urobila rekordne najfotovejší blog v cekej mojej histórii....prikladám novinky zo skicára..., lebo sa teším a preto kreslím.
A to je všetko.....fuh......
Pot z čela zotretý....idem si po hrnček mlieka. Na dnes stačilo.
Krásny deň želám a haló..... verte si alebo radšej, verme si a chválme sa. Čarujme slovami. Takú moc máme.
Cink z 25 Tovey Crescent
Krasa.
ReplyDelete