,,Mám sa ja k tebe tak správať? " vrieska matka. ,,Kto ťa tak učí, šikanovať chceš? Budem ja teba! Nebudeš mať nijakých priateľov....nikto sa s tebou nebude chcieť kamarátiť...ani ja s tebou už nechcem...viac nie si môj priateľ.....Počkaj, čo za to dostaneš! ....." a škôlka sa otriasa v základoch....i ja sama sa začínam báť. Trocha nerozumiem, prečo sa toto nedeje v pokoji, za zatvorenými dverami, v súkromí...ale chápem, že otvorenosť má svoje výhody. Deti by mali vedieť, že šikanovanie je jedno veľké no no! Ibaže...., mám chuť otvoriť ústa a povedať: ,,Viete, nie je to moja vec, ale to vaše dieťa to odniekiaľ má a najskôr z domu. Svojim krikom plodíte agresivitu....a agresivita povedie len k ďalšej agresivite...." Bola by som za smiešnu, že?
Aj preto som mlčala, no i preto, že to ozaj nebola moja vec a tiež preto, že moja anglina by v tom strese vyznela dozaista koktavo a na to tam nik nemal čas.
Ibaže, dumem, mýlim sa?
Môj milý mi ako taxikár prináša z času na čas všakovaké príhody, aké v aute zažije. Mnohokrát sa týkajú rodičov, ktorí po svojich deťoch nadávajú a doslova odporne sa k nim správajú. Občas to dokonca aj môj milý zle trávi. Čo si s tým všetkým naloženým to dieťa počne? Nepošle to ďalej? Možno to daruje niekomu , kto bude o hlavu menší..... alebo sa utiahne na päť uzlov a život prežije ako ustráchaná šedá myš. Až na tie výnimky, samozrejme, ktoré si povedia.... Raz vám všetkým ukážem , kto som....a hej, z nich sa rodia pravé celebrity.
Nuž uvažujem, či ženy, ktoré bez zábran vrieskali po deťoch, že mne samej bolo z toho nevoľno, nejako pomohli šikanu vo svojich ratolestiach zastaviť. Prosím, som bez debát proti šikane, je mi z nej zle......vidieť agresora, sama mám so sebou čo robiť.....ale ako rodič....ako rodič.....iba si myslím, že sú aj iné spôsoby ako dať najavo, že si ma svojim činom dieťa ranilo a sklamalo. Že sa za tvoje chovanie hanbím a je mi smutno z toho, akého človeka som z neho zatiaľ vychovala. Slová majú veľkú moc. Obrovskú. Nemyslím, že musia byť nahučané do hlavy .....
Hm.....aká "drobnosť", tá šikana včerajšia a na chvíľu sa jej podarilo odlákať ma od myšlienok na zajtrajšiu operáciu. Prsty mám dávno nervózne.....žalúdok zviazaný.... Už zajtra....
Mám povolené pri Jorikovi byť na začiatku operácie. Kým ho uspia. Ako emocionálna podpora. Ha! Ja? Kôpka rozbitých nervov ? Ale budem tam.....a budem sa tváriť statočne. Och, aspoň dúfam, že sa nesklamem a budem mamou na pravom mieste. Ináč sa vyfackám !
Už zajtra.....
ps: Makala som dnes veľa ,ale nič z toho nestojí za ukážku. Nie každý deň je nedeľa, v mojom tvorení to platí dvojnásobne. Najmä , keď je zvieravo pri srdci. Akurát....tuto....
, tohto robota som si včera kúpila. Ním sa pochválim. Pre Jorika najmä, no možno viac pre seba. Lebo ešte som nevyrástla z hračiek a občas sa mi to stane, že aj napriek všetkým silám , ktoré v sebe mám, podľahnem hračke a unesiem ju z obchodu domov ....presvedčená smiešne, že som jej zachránila ináč smutný život, ktorý by tam opustená v sekáči isto mala. A tak toho robota objímam a hrám s ním pre Jorika divadlo, aby uveril, že žije , lebo ja tomu verím i bez toho, mňa už presviedčať nik nemusí. Zajtra ho zoberiem so sebou....aby Jorika vychválil...za odvahu .....
Držte prsty.
Zajtra , s dovolením, svoj ranný blog vynechám. Pomerne skoro máme byť v nemocnici. A potom, moje zovreté prsty by beztak nič nevyprodukovali.
Mávam z 25 Tovey Crescent.
Cink
No comments:
Post a Comment