No včera som nebola.
Včera som bola hotová hora pouzlených nervov, ktorá nevedela, čo má čakať a aj napriek tomu, že som za posledné mesiace videla veci, ktoré považujem za jedny z tých, ktoré by nikto nikdy vidieť nemusel..., bála som sa ako zvládnem vidieť vlastné uspaté dieťa v náručí.
Bolo mi dožičené si to vyskúšať. Šlo to rýchlo....city sa vymazali. Jorik zaspal hneď a zaraz. Sťaby ste prstami lúskli....nakázali mu, aby mi dal pusinku a on šiel, ale nedošiel.... Hej, prečo aj teraz plačem?
Vzali mi ho na stôl a poslali preč a ja som plakala a hanbila sa za tie slzy, lebo som mala byť odvážna a ospravedlňovala som sa za ne sestričke a potom...potom v čakárni som zistila, že mamina čo mamina, z operačky každá jedna došla so slzami v očiach. A rovnako ako ja, každá chvíľu smoklila a potom nič....potom sme už len mlčky čakali, kedy sestrička vo dverách zavolá meno nášho dieťaťa..... Sme rovnaké, akoby sme cez kopirák prešli.....
Bez Jorika sme boli vyše hodiny. Kreslila som a čakala a keď konečne niekto zavolal : ,,Jorik´s mom! " išla som si nohy dolámať. Vidieť jeho ospalé telíčko bolo všetko , čo som potrebovala. Nebolo väčšej lásky ..prisahám, ja môžem teraz znieť nadnesene, natešene, sladko až zuby bolia...ale prisahám, beztak to nevystihne to nekonečno , čo som v sebe cítila. Darmo raz, i ženy, ktoré ani netúžili po dieťati, dokážu milovať bezbreho, raz im to vlastné zakotví v náručí. Som blázon......úplný. Opitý.
A šťastný. Hoci, zďaleka som nesúhlasila so všetkým, čo sa tam dialo a oni nado mnou dozaisto aj oči prevracali..., ale budiš...ozaj som sa snažila ostať nad vecou, ale keď to prekročilo moje osobné hranice, otvorila som ústa a šepotala.... Prišlo mi nefér ako drahocenný bol tam včera čas.
Čas pre posteľ, na ktorej Jorik chvíľu ležal a ktorú potreboval ktosi iný....čas na zotavenie, aby sa vo svojom rytme prebral a znova postavil na nohy.
Bodalo ma v srdci, keď som videla Jorikove slabé telíčko cudzími rukami stavané na nohy , ktoré boli ako bez kostí....točili sa a šmýkali po dlážke kompletne celé neschopné udržať váhu telíčka. Ani hlavička samotná poriadne nevedela, čo sa to vlastne deje.
No za sedem hodín sme sa dokopali k tomu, čo sa od nás čakalo. Prešli sme sa chodbou, Jorik to dal bez pomoci....nastal čas na lúčenie a odmenu v podobe diplomu a niekoľkých hviezdičiek. Piatich, aby som bola presná.
Diplom už je na chladničke.
A Jorik na roztiahnutom gauči, ktorý sme nerozkladali od mojich rozbitých úst. Letisko uprostred obývačky. Luxus pre nemocného. Nič nemusí, všetko mu dáme, nikam ísť nemusí, všetko má na dosah.
V pondelok už môžeme ísť do škôlky.... Hurá! Len nijaké skákanie...opatrne, aby ...veď viete, nepotrhalo sa čosi ešte nie úplne zahojené.
Teším sa. Moje maminovské srdce je v pokoji. Objíma a hladí. Tak som sa bála!!!! No pravda je, že vždy sa budem. Nič na tom nezmením.
Nikdy.
Toto som v nemocnici nakreslila...
...a túto rozkošnú ihelničku som dávnejšie v sekáči našla a zabudla na ňu, čo je škoda, lebo je tak krásna, že si zaslúži i sem do blogu ísť:).
(a možno mi napíšete, že také majú v každom čínskom obchode :)
Mávam ku krásnemu dňu z 25 Tovey Crescent.
Cink
....Vierka nádherne napísaný blog, hrejivé slovká láskavej mamky,ktorá bezhranične ľúbi svojho syna.... ja som niečo podobné zažívala, keď mladšiu Danielku operovali na srdiečko cez stehenné žily, ten pohľad na bezbranné dvojmesačné telíčko pod lampou, kde bola po zákroku, na očkách modrú mastičku, mi zostane v pamäti navždy, aj dnes keď je už 15-ročná slečna to mám živo pred očami, alebo strach, keď staršia Michalka odpadla v kine, a tie minúty pokiaľ sme ju prebudili boli ako večnosť a potom strach či nemá epilepsiu, toto sú asi najťažšie chvíle pre nás rodičov, láska k našim deťom je raz taká....silná, bezhraničná a krásna......ďakujem za dnešné písmenká :)
ReplyDeleteEvička, maminy si asi nemusia nič vysvetľovať. My si rozumieme.....ani nie cez tie slová, ale cez to, čo preteká pomedzi ne. Lebo sa s tým vieme stotožniť a to na to úplne stačí.
Delete.....a obrázok nádherný.....presne vystihuje čo má ...
ReplyDelete