Mliečko na mňa čaká.
Balíky, čo som včera do noci balila, na mňa tiež ,pod mojim kreslom otáčavým, čakajú.
Aj utorok na mňa čaká a s ním všetko možné aj nemožné.
Cítim sa zavalená prácou a páči sa mi to.
Vietor mi duje do vlasov aj cez zatvorené okná nášho útulného bytíku a tlačí ma vpred. Tej práce je toľko, že sa občas bojím, či to zvládnem. Či sa "tradične" neomeškám. A to by som nerada.
A tak sa dnes pokúsim byť systematická. Jorik sa po včerajšej horúčke cíti dosť silný ísť so mnou von a čo treba obehať. Teším sa. Bez neho som už občas ako taká "blúdna ovca". Tak tomu hovorila moja mamka.
Navyše, byť s ním niekedy prinesie tak šľachetné myšlienky, aké len dieťa dokáže vo svojej úprimnosti povedať ...ako keď sme minule boli na detskom ihrisku a Jorik sa vyšplhal na najvyšší stĺpik a raz tam, usadil sa pohodlne a díval sa okolo. Po chvíľke na mňa mrkol a spýtal sa :
,,Čo robia ľudia , keď sú najvyššie....nad všetkými ostatnými?"
Priznám sa, takú otázku som nečakala . Našťastie, Jorik odo mňa ani nečakal odpoveď . Mal ju pre seba sám.
,,Hm, keď si takto hore, jediné, čo ti ostáva robiť, je mávať tým dole." A svojou drobnou rúčkou ako kráľovná mával ľuďom, čo si to razili hore a dole nákupnou ulicou.
Chytrejšiu odpoveď by som mu nedala.
A nič múdrejšie ani do svojho blogu nevymyslím, tak sa rozlúčim...akurát, že obrázok pridávam....pohľadnicový návrh...prezrádzam, jaj, ale nič iného nemám.....
Trvalo mi večnosť ho vyšperkovať :).
Krásny utorok každému prajem...z 25Tovey Crescent.
Cink
No comments:
Post a Comment