Na ihrisku

Včera som strávila pol dňa s Jorikom na detskom ihrisku. Slnko svietilo, chladný vietor fúkal, bolo ťažké sa rozhodnúť, do čoho sa obliecť. Bola som  vďačná, že neprší. Jorik vbehol na playground s hlasitým výskotom a nezaujímal ho ani náš akože piknik ..len keď ma videl vyjedať čerstvé mango a banán, pribehol a nechal sa nakŕmiť.
Ihrisko bolo plné. Jedni odišli, druhí došli. Raz bolo ľúdí viac, inokedy zas menej. Kreslila som. Kreslila a mrkala na Jorika, ako kopíruje cudzích  a .....ja viem, ja viéééééém!, čosi akosi , mrzelo ma to. A bolelo. Je možné, že by Jorik odo mňa čakal, že aj ja budem taká tá bláznivá mamina kričiaca smiechom na plné hrdlo predstierajúca raz loviace príšery potom zas nekonečne šťastnú -nič jej nechýbajúcu- na ihrisku mi je naj naj- a nikdy mi lepšie nebolo - maminu ? Ha? Že sa vôbec pýtam! Hojdám toho svojho Jorika na hojdačke a vedľa mňa vždy niekto super komunikatívny, robiaci grimasy...predstierajúci kopance do riti a pády, skákajúci okolo hojdačky a všetko to energie plné blabla....a ak už nič iné, tak aspoň slastné "wooosh....wooooosh...." musia pri hojdaní hovoriť. Ja tam stojím ako soľný stĺp. A čím viac myslím na to, že mám čosi aj ja haha hihi vymyslieť, tým viac som drevená. Nie som na tieto akcie stvorená. Jorikovi radšej ukazujem....rozprávam o černiciach, čo na kríkoch okolo parku začali dozrievať alebo o čiernych havranoch , ktoré sa vrhnú na playground  len čo sa ako tak vyľudní, aby hľadali jedlo....... také tie nudné "porozprávame sa" veci. Ale Jorik je hladný po ľuďoch. Na hojdačke, aby som bola konkrétna, sa naťahuje k susedovi, k jeho "rozhojdávačovi", napodobňuje jeho hlas.....hrá s nimi ich hry .... Viete ako "zle" sa cítim? Ale nie zo seba, čert to ber, tak som iná! Ale kvôli Jorikovi. Cítim sa zle, zle, zle.....tam kdesi vo vnútri to bolí. Vravím si, čo sa môže stať? Urob zo seba blázna! Ale nemôžem. Nie som to ja. Koho to zaujíma, že áno? Je to pre dieťa. Ale ja nemôžem...Zas a znova, nie som to ja. Koľko by som vydržala hrať túto hru na cudziu maminu či otca? Po najbližší pohľad kohosi cudzieho? Tak by som sa už len hanbila.

Nechávam teda veci ísť. Nechávam Jorika hrať sa samého a sledujem ho...občas pribehnem, hojdám ho, točím....vymením plienku, donesiem vodu.... Nechávam ho samého, nech vie, že nie je na mne ho zabávať.....že bude aj pre neho samého lepšie, keď si on sám nájde zábavku . Aká som krutá! A sebecká....keď tam sedím nad skicárom a v hlave premieľam slovíčka, leštím ich....úplne zbytočne, lebo kým ich dám na papier, dávno budú zabudnuté. Spomínam si na vlastné detstvo, na hry , ktoré som si sama vymyslela a nepotrebovala k nim nikoho. Nemôžem chcieť alebo čakať od Jorika , že bude taký ako ja....Jorik vôbec nie je ako ja. Jorik je hladný.....tak hladný po ľuďoch....až...až....až som s tým v sebe musela bojovať a stále bojujem . Som ten typ, čo si často veci vyčíta, chce ich geniálne, tip top jak len môžu byť (nemyslím tým dokonalosť ako takú, vonkajšiu, ale na maxime kohosi síl a úsilí.....)a výčitky sú mi pomerne dobre známe. A tak som si v rámci nestratenia hlavy v smútku, vymyslela toto....keď už s Jorikom vo vode neplávam, aspoň ho k nej vodievam.
Dumem, či je niekde tam vonku ešte taká matka ako ja? Nevýrazová, neexpresívna...., stratená radšej sama než obkolesená ľuďmi. Cítim sa ako weirdo. Čudák playgroundový. Sediaci na muchotrávke umelej snívajúci o knihe.
Myslím , že sa bojím. Nie tak šialene, dokonca ani nie tak, že by som potrebovala kohosi rady či objatia na povzbudenie. Ďakujem, neprosím. Bojím sa pre seba, pre svoje vlastné hladné ambície. Na vystretých dlaniach vážim svoju moc. Mám nejakú? Dívam sa na svoje obrázky...zlievajú sa .....sú všetky tak rovnaké. Čas na sebahodnotenie? Sebakritiku....čosi ako, nalejme si čistého vína...alebo....pozri, nik tu nie je, len zrkadlo a tvoj odraz v ňom, tak prosím, bez hanby a na rovinu. Dnes som si v jednom z ranných you tube blogov odniesla čosi krásne. Budem si to pripomínať, lebo je za tým kusisko pravdy....človek by sa nemal porovnávať. Odhliadnuc od toho, že si ušetrí vlastné boľačky a že je to brutálna strata času...lebo kedy a k čomu dobrému porovnávanie kedy viedlo.....som si vypočula, že porovnávanie je hlúposť! Na čo sa porovnávať, keď sme originál sám o sebe ,možno s chybami, ale radšej nedokonalý originál ako dokonalá kópia.
Hm....viete, čo je zábavné? Že som dnes ani len netušila, o čom bude ranný blog. O tomto sebazdôverovaní som teda vopred neuvažovala ani náhodou! Skôr som chcela spomenúť líšky, ktoré pri svojom rannom behu plaším.....alebo aké skvelé je kúpiť krabičku tic tac cukríkov a vložiť ich dieťaťu do vrecka....(prihodiac k tomu mincu dve, kvalitu zvuku iba zvýši) a máte GPS, nemusíte sa ani pozerať. Ihrisko máte beztak v oku, cele premietnuté , oči nech sú aj zatvorené...a podľa cink cink hrk hrk presne viet, kde vaše dieťa je. Vrelo odporúčam!
No nič, blog vyšiel ako vyšiel....Dnes výnimočne skôr.

Rozlúčim sa na dnes s vami.....idem ešte vyšívať, kým sa sobota na mňa kompletne nerozbalí.
Mávam vám z obývačky na 25Tovey Crescent...ako ináč:).

Mávam.................................................