Z ihriska

Včera som sa nejako počas dňa pozbierala a ako plynul čas, k neskorému popoludniu došli sme s Jorikom na ihrisko. Na to malé, čo voláme Little playground. Máme to tam radi. Komorná atmosféra, ak môžem byť snobská pri opise...skôr rodinné miesto na hranie ....takmer magické, ak zoberiem do úvahy neviditeľný pocit súdržnosti akonáhle prekročíš s dieťaťom bráničku a vojdeš dnu.
Zatiaľ , a to trávime ozaj veľa času na ihriskách , sme nemali nijakú nemilú skúsenosť. Až do včera. Na vlastnej koži som pocítila anglickú náturu ukrytú v pár slovíčkach drsne namierených voči mne. Ako super citlivý človek sa obyčajne rozcitliviem nad všetkým. Skôr, ako obviním niekoho iného, viním seba. Myšlienky, že som mala čosi urobiť ináč ma prenasledujú dni a dni po tom, čo sa "nehoda" stala. Ani teraz nemám  z tejto príhody najlepší pocit.....viď, píšem o tom, ale darmo koľkokrát si to v hlave premietnem, výsledok mám rovnaký. "Nevinná,"
Aby som vám obzrejmila, čo sa stalo.....ide o jednoduché pravidlo - s mojim dieťaťom nehovor, ak máš problém, obráť sa na mňa ako na  rodiča.
Ja som sa pochopiteľne neobrátila.
Sedela som na muchotrávke a kreslila. Po očku som sledovala Jorika. Kakal. Má svoju techniku a viem, že ja som posledná, ktorú chce pri tomto súkromnom akte vidieť. Hanbí sa.....ak k nemu prídem, v panike si zakrýva oči, chce byť neviditeľný. Pribehlo k nemu dievča , možno 6-7 rokov, netrúfam si presne odhadnúť. Aj som si vravela, že by bolo lepšie, keby tam teraz nebola......ale čo som mala robiť...ihrisko je pre každého...a tak som sledovala Jorika, až odtiaľ odíde, že ideme prebaliť. Ibaže ešte skôr, než sa toto stalo, dobehol brat dievčatka a vraví mame sediacej vedľa mňa na ďalšej muchotrávke, že jej dcéra pľuje na Jorika. Obe matky sme správu dostali v rovnaký čas, sediac na rovnakom mieste. Ja som okamžite vyštartovala..teda, hneď potom , ako som odložila skicár bokom.
Dievča sa na mňa smialo, Jorik sa ani nepohol vo svojej skrýši.
,,Opľula si môjho syna? " pýtam sa jej.
,,Áno! " vycerí na mňa celý chrup.
,,Prečo si to spravila?" nechápavo vraštím čelo....lebo...neviem si pomôcť, jej radosť mi nepríde na mieste.
,,Lebo jemu sa to páči!" povie takmer zvodne. Do mňa vchádza zlosť...
,,Má iba dva roky....nemyslím, že sa mu to páči. " cítim sa ako Jorikova hovorkyňa....ale medzi nami, kto je rád opľutý ? ,,Prosím, už ho nikdy viacej neopľuj! " Hej, povedala som to s "tónom" , ale nekričala som, len......šlo to zo mňa samej. Ako z matky.....ktorá vidí svoje dieťa, ktoré si ktosi starší vzal na mušku pre svoje morbídne žarty. Nechcem povedať, že šlo o šikanu....ale halooo.., môj 2ročný syn bol opľúvaný a nevedel urobiť nič lepšie, než stáť na mieste........a kakať, lebo musel. Vzala som ho do náručia, otočila sa...a boom, z ničoho nič, stála predo mnou matka pľuvačky. ,,Aby bolo jasné, máš hovoriť so mnou a nie s mojim dieťaťom, keď máš problém." Vedela som, o čom točí...nepísané pravidlo ihrísk a vôbec všetkého.  Hovor s matkou! Cha, ja som jej dcére lekciu výchovy nedala. Mala som s ňou rozhovor....,aby som zistila, či vôbec bola pravda, čo sa mi do uší dostalo. Lekciu som nechala na mamu samotnú....ale pochybujem, že dievča nejakú dostalo. Medzi nami, očakávala by som "prepáč" a doslova dokopanie dcéry k nám , aby sa ospravedlnila . Byť jej mamou, verejne do nej nahučím, že takéto správanie jej nebudem akceptovať. Ale matka neurobila nič! Postavila sa na stranu dcéry, čo ku podivu rozumiem, a všetok hnev namierila na mňa. Ako Slovenka vedela som, že akýkoľvek slovný boj mám prehratý.....navyše, nie som ten typ, čo sa vie hádať.....ja mám len nejaká dve roviny....abo dostávam naložené alebo sa vytočím a potom koniec. Ale do stavu "savytočímapotomkoniec" sa na verejnosti dostanem len veľmi ťažko. Takže sú poväčšinou všetky slovné boje u mňa prehraté už vopred.
Našťastie matka pľuvajúcej slečny mi nechcela nič viac a nič menej len pripomenúť, kde je moje miesto. Cha! Odvrkla som jej, že ja jej dcéru nepoúčam, len som jej povedala, aby moje dieťa viac neopľúvala. Nepomohlo....nemyslím....., lebo.....keď nad tým sama dumem, neviem určiť, kde sú hranice . Najskôr aj ,,Nikdy viac na môjho syna nepľuj!" malo byť adresované matke ako ,,Neželám si, aby vaše dieťa na moje ešte niekedy pľulo!" Hm, som si takmer istá, že malo.
Ale nehnevám sa na seba, že som tak neurobila. Možno ešte stará výchova zo Slovenska, kde hovorenie s rodičmi bol už akýsi druhý level závažnosti..... keď nestačí krik z okna ale treba sa obuť a búchať komusi na dvere.
Premyla som v hlave  čo sa stalo veľakrát. Prebrala som si sama v sebe výhody takejto "hovorsmamou" výchovy a myslím, že nie je správne zakaždým hovoriť len s rodičom a dieťa z toho vynechať. Som viac než otvorená hraniciam detských hier a štuchance, buchnáty , ba aj pľuvance v hneve tam patria. Toto bola troška iná káva. Nechutná. Na malom chlapcovi, ktorý veľkej slečne nič nerobil. Ani nemohol.....veľa toho nepovie, veľa ešte nerozumie a navyše kakal! Myslím, že je správne, keď dieťa vie, že urobilo čosi zlé a niekomu sa to nepáči. Ochranárska matka je horšia než nemecká cenzúra za čias Hitlera. Čo bude s dieťaťom, až raz vyrastie a ono vyrastie a ktosi mu kdesi vynadá? Lebo isto iste mu raz ktosi kdesi vynadá. Zrúti sa mu svet alebo si otrepe rameno akoby sa nič nestalo a pôjde bezcitne ďalej ?
Za seba viem, že sa nebojím stretnúť sa s matkou ešte raz a to u mňa hovorí za všetko. Bola to ona , ktorá sa "spakovala" a keď som o pol hodinu na to odchádzala domov aj ja s Jorikom, videla som ju v kríčkoch schovanú..... Troška nechápem....určite nie je na hlavu. Tie kríčky boli ozaj podivné..... (aj ma napadlo...môj najhorší možný sen.....odoberanie detí cudzincom.....banality, pre ktoré sú deti odobraté...aspoň tak sú prezentované médiami, mi prídu na hlavu postavené....ale sú...je možné, že ma fotila z tých kríčkov , keď sa Jorik hral a ja som kreslila? Fuj! Mažte ta tam škaredé predstavy!)Tak či onak, stále mám v sebe "hnev" za to, čo to dievča urobilo a nebojím sa postaviť druhej matke tvárou v tvár. Anglické pravidlá verzus tie naše Slovenské. Na anglickej pôde , dvíham ruku súperovi. Ale hohooooo...., neznamená to, že si nechám syna opľúvať! A to nevyslovené prepáč bude beztak navždy chýbať.

Troška neblaho a neradostne píšem dnes....ale nedalo mi ináč. Keď sa niečo týka Jorika, som obdobne ako druhá matka, ochotná biť sa do krvi. Nepoznám súpera. Takže ja ju chápem...a práve preto sa obávam, aby som nezmýšľala ináč, až sa jedného dňa karta obráti a môj Jorik bude aktérom nepekných vecí. Možno budem mať hranice, obdobne nepísané ako sú hranice súdržnosti ihriska...kedy si sama v sebe uznám, že teraz to bolo na mieste a teraz nie. Aspoň dúfam...ináč si môžem ja sama napľuť do tváre.

Dumem....je nejaká šanca, že pľuvajúca dcérka dostala vôbec nejakú lekciu o pľuvaní? Veľmi pochybujem.

Mávam materinsky....s láskou .....z obývačky na 25Tovey Crescent.