Keď lovím slová

Včera sme mali tak nedeľný deň, ako len nedeľný mohol byť. Bola som úprimne rada, keď končil, ešte netušiac....že dnes je tu bank holliday! Nemám ani potuchy čoho sa týka a čo obnáša.....čo bude otvorené a čo zatvorené...našťastie však je vonku celkom  pekne a tak s Joričkom najskôr zakotvíme na ihrisku.
Aj dumem, čo krásneho a vznešeného sa včera stalo, čo by stálo za zmienku......ale nič ma nenapadá.
Najskôr preto, že poväčšinou, keď píšem blog, píšem podľa aktuálnych pocitov a tie moje sú dnes tak trocha vystrašené. Ustráchané v takom smere, v ktorom sa necítim zatiaľ dosť smelá , aby som o ňom písala. Možno zajtra..pozajtra....keď budú aj nejaké hmatateľné odpovede.
 Aj si šklbem prstami, že prečo to tu vlastne spomínam....Poznám zvedavosť a čo dokáže napáchať...ale ako ináč mám vysvetliť moju aktuálnu neschopnosť sformulovať pár blogových viet?
Na druhej strane, isto iste mi dáte za pravdu, že keď sa niečo v tých našich pradúcich ľudských motoroch "pokazí" , vyvedie nás to z rovnováhy. Na svete je toooľko chorôb a nie všetky sú strachnaháňajúce.  Mrkla som aj na uja Googla...... Nesklamal. On nikdy nesklame. Ibaže ja som bola na neho pripravená.....nachystaná nedať si nahovoriť čokoľvek, čo v zálohe má. Triedila som, preberala informácie. Separovala. Striedmo len. Ani nie jednu celú stranu jeho pestrej ponuky.
A prežila som. Som tu a píšem...a viete čo, ako píšem...lepšie a ľahšie je mi...každým slovíčkom. Ba dokonca, spomínam si na niečo pekné....na Jorička a jeho zadumanú tvár s pohľadom upretým kamsi do diaľky ... ,,Načo myslíš ?" pýtam sa ho zvedavá, očakávajúc odpoveď ,akú mi poväčšinou dáva jeho otec..... takú, po ktorej si vravíte, že už mu túto otázku nikdy viac nepoložíte....ale Jorik ma prekvapil... ,,Mamu." Odtrhne pohľad z ďaleka a prilepí ho na mňa : ,,Mamu." To slovo z jeho úst znie tak zvláštne.... Tisíc rán do srdca..... bolí to a šteklí a ja sa usmievam. ,,Mamu, mamu, mamu..." Opakuje a už sa usmieva, lebo aj on cíti môj úsmev. A ja sa smejem naširoko....čert ber môj chrup....Jorik ma už toľkokrát videl. Pred ním úsmevy nechcem schovávať.

Už som sa chcela rozlúčiť, keď ma napadla ešte jedna vec, krásna podľa mňa, lebo je tak nevinná ako len nevinný je pohľad dieťaťa na svet. Včera v akváriu , zas a znova, pozoroval Jorik veľkostne skôr drobné rybky ,najmä v porovnaní s tým, čo tam za kusy majú (mám na mysli raje a žraloky). Vždy a vždy sú to tie samé rybky, to samé akvárium posledné sprava .... plné farebných rybičiek  plávajúcich pomedzi rovnako farebné koraly a žiabre sa im pri tom otvárajú a zatvárajú a Jorik sa ne díva a konštatuje s výdychom úľavy : ,,Happy fish..." (šťastné rybky). Kde tu sa tam objavia oranžovožlté rybky, trošíčka menšie, ktorým žiabre vidieť nie je...len otvárajúce a zatvárajúce sa ústočká s kútikmi otočenými smerom dole.... Jorik si ich všimne , oduje tvár a konštatuje : ,,Sad fish." smutné rybky. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila , čo ho vedie k jeho úsudkom  o radosti a smútku rybičiek. A jeho mylné vysvetlenie ich psychologického rozpoloženia mi vždy roztiahne kútiky úst.
Asi trepem...že áno.
Toto sú moje súkromné radosti.
Vy máte iné. Podobné ale iné.
No za seba som rada, že som svoju myseľ aspoň na chvíľu poslala na "špacír" .
Dnes zo mňa nič nebude...., pretom radšej dvíham pravicu a mávam ňou....ku krásnemu dňu , oslavnému.....lebo hej , nie len tu sviatkuje:).

Krásny deň želám z obývačky na 25Tovey Crescent.