Priateľ

Včera som mala krásny deň. Z jednej časti aj preto, že som si zadovážila nový koberec....alebo radšej koberček, ktorý na moje veľké sklamanie veľkostne nesadol v našej ináč tiež malej obývačke.....a trvalo mi večnosť nájsť mu nové miesto....ale predovšetkým som sa tešila Jorikovi a všetkému, čo sme spolu včera zažili. Mala som pri sebe včera nie len syna, ale aj parťáka a kámoša. Jeden by neveril, čo také dvojročné telíčko všetko dokáže.

 Najskôr, tata nás ráno skoro opustil. Piatok je deň , ktorý je považovaný taxikármi za silný deň, už sťaby súčasť víkendu. Večerná piatková zábava je prísľubom zárobku a mnoho taxikárov ťahá od vidím do nevidím....busy busy busy. Tak sme s Jorikom osireli, ale my sme zvyknutí , takže bez akýchkoľvek problémov sme sa zbalili - nabalili a hajde na potravinové nákupy. Keď sme v Tescu, musíme ísť pozrieť zvieratká (Jorik najmä vtáčiky, jeho naj) a hračky. Najnovšie dokonca aj nábytok. Dumem, či som to nejak ja spôsobila...najskôr áno...veď odkiaľ ináč by Jorik podobné maniére nabral ? Ten môj synátor mi totižto v obchode nosí všakovaké vázy, sochy a ukladá ich na skrinky a volá na mňa, aby som sa na to prišla pozrieť, že čo si o tom myslím...seriózne očakávajúc môj úprimný názor. A ja mu ho dám. Keď sa nepáči, tak sa nepáči. On potom dume a v tej jeho drobnej hlávke znova veci meria, prirovnáva a občas aj nahlas vyhlási svoj finálny názor. Je mi toto jeho správanie veľmi sympatické. Podobne sa chová ku gaučom....k posteliam ...chytá látku, čalúnenie....vyslovuje verdikty ako mäkké, príjemné....pohodlné.... nebojí sa ani vyskúšať daný kus nábytku, poťapkať....chváli za jazdy....normálne by mu za to mohli platiť:). A tak som nemala najmenší problém rozkladať si po obchode koberce a behúne, kombinovať a ladiť, lebo Jorik bol vo vytŕžení sám od seba , bavilo ho, čo sme spolu stvárali....pre neho to bola hra. Obdobne doma, keď sme presúvali nábytok.....bol moja pravá ruka a v závere vyhlásil, že mal fun. No nemiluj ho ešte viac.

O tom, že kúpený koberček bol omnoho menší než moje (vraj) výtvarné oko odhadlo a svojim vzorom oduševnene bojoval so všetkým ostatnými vzormi v obyváčkovej časti našej kuchyňoobývačky , netreba hádam ani veľa písať. Naveľa, našla som mu nové miesto. Starý zvlnený koberec sťaby trávička u nás dožil. Bude mi za ním smutno, ale medzi nami....odkedy som na neho vyliala špinavá vodu po maľovaní....už mu nebolo pomoci. Zvlnil sa a nikdy nevyrovnal. Jeho betónové vlny mi už riadne dlho liezli na nervy, ale tolerovala som ich. Už viac nemusím.

A tuto aha, mini ukážka, kde nateraz môj supermäkký a superfarebný (ináč, ozaj v tých najkrajších farbách ružovej a tyrkysovej ) koberec zaparkoval .....

 

Medzi nami, myslím, že stále  prechádzam obdobím "nestovania" . Veľmi túžim veci poprekladať, obnoviť, zmeniť, vymeniť.....a po tyrkysových dekách na gauči , dopriala som si ďalšiu dávku endorfínov tyrkysovým kobercom. Ozaj ale ozaj sa mu teším.

 

Odhliadnuc od témy kobercovej, je tu aj druhá časť dňa, ktorú si nemôžem dovoliť preskočiť či zamiesť pod koberec. Popoludní sme s Jorikom, ako ináč, skončili na ihrisku. Nie, skicár som von nevytiahla.....včera som, prosím pekne , nenakreslila ani čiarku! Ale beztak, tešila som sa....lebo Jorik si našiel kamaráta. Vôbec prvého, ktorému to aj povedal. Bol to drobný aziat, starší ako Jorik o takmer dva roky, ale bol výškovo za jedna s Jorikom a keďže toho veľa nenahovoril, sadli si úplne "uliato" k sebe. Naháňali sa spolu, jašili a tadáááá...Jorik mu povedal, že je jeho priateľ! Také čosi som ešte Jorika nepočula povedať....a juj, či ma to hrialo. Chlapček bol na pohľad krásny...mala som nebezpečnú chuť ho odfotiť...ale hej, mám hranice. Jeho mama ma prvými slovami počastovala informáciou o autizme jej syna , čím som pochopila jej túžbu o akceptáciu nedostatkov , ktoré jej ratolesť má a ktoré sa jej zdali pravdepodobne neprehliadnuteľné. Omyl, boli prehliadnuteľné a boli sympatické. S mamou Cindy (Jorik sa zdvorilo popýtal na meno) sme predebatili hodnú chvíľu o škôlkach a potrebách autistických detí. Bola mi sympatická, hoci to bol ten typ ľudí, čo vás nepočúvajú  a ani nechcú počuť, chcú len radiť a nedajú vám čas vysvetliť im, že vy toto predsa viete. Nechala som teda svoju hlavu kyvkať ale skôr na znak súhlasu než ako dôvod potešenia , že mi rozšírila vedomostné obzory. Popravde, v hlave som sa celý ten čas pohrávala s myšlienkou, či od nej mám pýtať telefónne číslo.....či by malo zmysel ponúknuť jej to svoje....či by prišli k nám...zdalo sa, že čas na hry máme rovnaký....Neurobila som tak, aj napriek tomu, že sa naši synovia hrali ako starí známi a my ako maminy sme s úžasom konštatovali, že takto blízko ešte nikdy k nikomu nemali.

,,Váš syn na môjho hovorí...neviem, ako to robí , môj syn ľudí odmieta, ale váš syn ho nejako akceptuje a zhovárajú sa spolu....." habkala nechápavo tá drobná, hmotnostne mne za jedna , mamina z Hong Kongu. Ktohovie, vravela som si sama pre seba, možno ten môj Jorik je ozaj čarovné dieťa.... (viem, že nie je, iba pre mňa, pre tatu, pre babky a dedkov a pre tetu Janku, ámen bodka)

Napokon sme sa tesne pred šiestou rozlúčili a poviem vám, čosi vo mne sa smialo naširoko ukazujúc celý chrup. V Morissone sme si cestou späť kúpili pistácie a džús a bez hanby sa zložili na parkovisku ,aby sme vylúskali zásoby energie na všetky pouličné hry ako hádaj na čo myslím......hádaj na čo pozerám.....až dokiaľ nedôjdeme domov.

 

Večer sa Jorik kúpal po prvýkrát s pastelkami, ktorými môže čmárať po kachličkách i po vani. Chcela som kresliť, veľmi som chcela......, kým sa Jorik máčal v bublinkách , ale už bolo takmer desať a moje očné rolety už neakceptovali nijakú poistku.....I knihy pred spaním boli len dve. Božteky v postielke a hajde do hajan.

 

Teplo mi včera bolo vo vnútri a vám želám presne to isté. A aj vám k tomu mávam.....ako ináč, z obývačky na 25Tovey Crescent.