Snežný zajac

I dnešnú noc strávil Jorik vo svojej posteli. Nijaké námietky.....úplná samozrejmosť akoby nikde inde na svete ale iba práve tam, v tej drevenej posteli obkolesenej svetielkami , bolo jeho miesto na spánok. Teším sa.....pomyselne, robím si háčik k neviditeľným míľnikom, za ktorými raz budem plakať. Môj chlapec spí sám. Isto ešte budú noci, ktoré pri mne strávi....možno zlý sen, možno choroba....možno narodeniny či meniny - špeciálny dôvod na čosi extra, viac cuddles......ach...., keď o nich píšem....dlho som si ich neužila. Chýba mi Jorikova vôňa v posteli.....jeho kopance, dýchanie....tak plytké, až ani nepočuť.....a to aj napriek tomu, že sú to len dva dni, čo od nich abstinujem.....a najmä, že ja som asi taký spáč, čo zaľahne a utne, nič len sny, dokiaľ mi ich o 4hodiny budík neprestrihne. Občas aj sama....bio budík.

 

S vaším dovolením, nechávam nateraz posteľ posteľou, lebo sa úplne zamotám vo vlastných pocitoch a pozývam vás nakuknúť na náš včerajší deň. Pekný bol a aj mne v ňom pekne bolo. 

Ráno sme vytrepali z domu  veľmi  neskoro. Tak neskoro, že sme ešte ani len poriadne nezabuchli dvere za sebou a  Jorik už žobronil o spánok a ...o rybičky. Uložila som ho , zakryla, hoci bolo pomerne teplo (on sám si želal) a počúvajúc audio knihu, dokráčala som s ním až k akváriu. No viac ako po rybičkách, sledovala som jeho. Moji rodičia doma často hovorili, že pre každého rodiča je to jeho dieťa najkrajšie. Keď som maturovala, tak nejak sa to rozoberalo....kto bol najkrajší...ktorá najmä....a k môjmu začudovaniu, takmer každý, kto sa do debaty o názore najkrásnosti na stužkovej zapojil, odpovedal rovnako...pre moju mamu som to bola ja.  Aj teraz sa smejem, keď to píšem, ale tak nakrivo....lebo ja som vedela, že moji rodičia si to definitívne nemysleli. V tom čase ešte čerstvo , mala som na pamäti hádku s otcom, ktorý nevedel stráviť fakt, že aj moja fotka sa objavila na table ...taká hanba, ako som to mohla dopustiť? Ako som mohla? Vedela som, že to nie som ja, koho moji rodičia očierňujú...ale moja chudosť, kosti trčiace do všetkých strán.....ani teraz im to nezazlievam. Ani otcovi.

Hocijako to vtedy bolelo, teraz sú to už len spomienky, s ktorými sa dívam na Jorika a dumem, či ozaj je pre každého rodiča to jeho dieťa najkrajšie. Nemyslím. Hoci ja som zamilovaná od hlavy až po uši. Ale kritika ma neopustila. Moje oči nevedia nezmerať , neposúdiť....darmo im to kážem. Nik krajšie neopísal môj názor na vzhľad človeka ako Jenny Mustard, vlogerka, slovami.....nie je dôležité byť chudá a krásna, ale zdravá a dobrá . Ale moje oči (sú to oči výtvarníka či myseľ anorektičky, čo nepustí opraty...?) beztak osondujú, pomerajú...zaškrípu zubami. A aby nedošlo k omylu, ku mne sú rovnako prísne. Čo ich ja môžem karhať.....! A presne tie oči sa dívajú na môjho syna a žasnú miestami a ochkajú a moje srdce plače...,lebo....čosi vám prezradím, vzhľadom na môj stav, nikdy som neverila, že by som mohla vynosiť zdravé dieťa. A pekné. Kým mi Jorik rástol v brušku, kým som ho piekla do ružova.....dookola som sa pýtala môjho milého, či sa nebojí, že naše dieťa bude monštrum.....ťahala som z neho ubezpečenia, že to nebude až také zlé, že sa na neho ľudia nebudú môcť ani pozrieť a v sebe samej som riešila, či mi to niekedy moje dieťa odpustí, že som ho priviedla na svet hoci som vedela.....Tak veľmi som verila, že porucha príjmu potravy musí čosi napáchať...pokaziť. A aha...teraz strácam reč.....topím sa, keď sa na neho dívam. A možno klamem samú seba a som len rodič...až rodič?, čo verí, že jeho dieťa je to naj. Nikdy na to nedostanem odpoveď...ako to ozaj je...lebo nerodičia by povedali, ale nemôžu, nemajú dieťa, ich názor nie je "ovplyvnený" a teda sa neráta. A rodičia? Tí nikdy nepriznajú ani len to, že majú jedno dieťa viac radi ako to druhé, tak ako môžem čakať , že tu budú úprimní? Ich odpovede sú dávno nadiktované a ja ich nemusím opakovať....čosi ako keď sa dievčina na súťaži krásy zamyslí, čo by si želala, keby ulovila zlatú rybku. Celosvetový mier. Pravú odpoveď sa nedozvieme, ale myslieť si môžeme...

A tak som sa kochala a bola pyšná zároveň, lebo ten môj syn komunikuje hrdo s anglánmi a tí mu odpovedajú a ja sa teším, lebo viac, než čokoľvek iné som si od života v UK priala, aby môj syn zapadol, aby ovládal jazyk a splynul v dave bez toho, aby ho niekto kvôli jazyku stiahol dole.

Usmievam sa. A krčím plecami. Darmo raz, nie som hrdý Slovák a dumem, kam sa moja hrdosť stratila. Ohýňam sa, na chrbte sa mi robí hrb.....lebo ani na toto nie som hrdá....ale pravda je žiaľ taká. Som pripravená na hnev , zaslúžený..... a nechystám sa za seba hanbiť. Slovensko som milovala a milujem, ale.....sklamalo....asi ako keď máte frajerku a ona robí veci, ktoré sa vám nepozdávajú a robí ich a robí a robí.....a vy vidíte , čo po jej činoch ostáva a chce sa vám plakať a ono to aj tak nezastavíte , skôr to vzdáte, rozídete sa. Ona tam vždy bude, prvá láska.....ako ináč. Ale dverami sa už buchlo.

Späť však k realite.....Slovensko naše je téma zapeklitá......lepšie je ju neriešiť. Radšej odbehnem  k obálke, ktorá na mňa doma čakala. Rozbalila som ju hneď a zaraz.....vytiahla z nej objednanú knihu a keďže je písaná  bez slov, bolo jej čítanie rýchle. Skôr som bola hladná po ilustrácii....a tá? Tak trocha na rozpakoch som, či milovať a či sa hnevať za utrácanie. Hej, je tam čosi magické.....čosi, prečo som ju aj dnes prelistovala dôkladne, prečo som ju včera vybrala ako knihu na dobrú noc a na oslavu jej veľkoleposti, čítali sme ju s Jorikom schúlení k sebe na gauči v obývačke namiesto v posteli ako zvykneme, pričom som mala dokonalý výhľad na Jorikovu tvár a jeho oči..... ach, tie lietali dvojstranami a žiarili....vážení,  to knihe definitívne pridalo na príťažlivosti v mojich očiach. Jej autorom je žena.....Camille Garoche (aj druhá objednaná kniha je od nej), ktorá však často vystupuje pod prezývkou Princezná Camcam. Po dôvode som nepátrala...ale poviem vám, ak za tým nie je jej šľachtická krv, príde mi to trocha teatrálne a smiešne, medzi nami. Ale budiš. Bez debát vás môžem uistiť, že ilustrácie sú fotogenické. Najskôr ma o tom presvedčilo Yahoo a dnes aj môj foťák. Aby som iba nerapotala, tuto ...aha...potešte si oči a urobte vlastný úsudok...ak ste sa ešte s princeznou nestretli, očakávajte motýle v brušku......

 

 

 

 

 

Hm, čo hovoríte?

A ak sa nebodaj pýtate, ako sa dá čítať kniha bez textu....odpoviem vám rada.....lebo aj ja som sa toho obávala, či si akosi nejako nevysvetlím obrázky po svojom a neodnesiem si z knihy čosi úplne iné, než chcel autor povedať....nie, nie...nič také sa stať nemôže. Dej je krátky, nepustí vás zablúdiť. Dieťa vo vás tú knihu zhltne, nemajte strachy.

 

Oj, čas hodne pokročil.....treba sa rozlúčiť.....

mávam vám ku krásnemu dňu......ako včera, tak aj dnes....z obývačky na 25Tovey Crescent.