Vlasy

Včera som Jorikovi ostrihala vlasy. Nie som kaderník....keď som mala pri poslednej návšteve doma ostrihať vlasy mamke, triasli sa mi ruky. Našťastie (alebo nanešťastie), po mojom váhavom uistení, že je to ok, že mamke ostanú "skoky" na hlave, ma ako kaderníčku prepustili a zavolala sa profesionálka zo salóna. Mamka bola sklamaná .....cítila som to a ...tak nejako, postarala sa o to, aby som to cítila aj ja. Mala som výčitky. Bolelo to. Jej vlasy boli ako páperie. Vonku takmer vôbec nechodila (žiaľ, takmer stále ani nechodí) a nejako naivne som si myslela, že mi na moje slová o tom, že ja síce strihám Jorika, ale narobím mu schody, veď nie som kaderník, odpovie  veselo, že na tom predsa nezáleží.....choroba dokonala svoje umelecké dielo , horšie to už byť nemôže..takto aspoň bude nosiť moje handmade dielo stále na sebe.....a bude sa na seba usmievať, keď sa zbadá v zrkadle:). Myslela by som na čosi podobné ja, keby som bola chorá? Keby som bola na jej mieste? Nepokúšam sa ani len trošíčku nájsť na podobné otázky odpovede. Kdesi dávno pradávno som zistila, že je to zbytočné. Jedného dňa na to možno prídem sama. V dnešnej dobe plnej rakoviny....však na nás vykúka z každého roha......raz možno nájdem  odpovede, ale teraz ešte nie. Akurát....akurát som mamke dovolila, ospravedlňujúc ju jej chorobou, aby ma bodla, nechala sklamanú. že nie som schopná ani ju len dobre ostrihať.

Jorik je iná káva.....nezáleží mu na tom, čo mu na hlave urobím. Jeho vlasy v igelitke.....kútiky úst sa mi smejú , majú rovnakú farbu ,ako mali kedysi moje. Mám chuť do nich ponoriť ruku..hrať sa s nimi...ale neurobím tak....radšej hladím tie, čo mu na hlave ešte ostali. (Videli ste film Ladies in lavender? Kde sa....nedalo ani krajšie zachytiť dotýkanie sa vlasov? Milujem ten film. Bez všetkých filmových digitálnych efektov, aké dnešná doba prináša, dovolila som tomu filmu, aby mi vošiel pod kožu. A je tam. A nikdy neodíde. Práve naopak. Čím budem staršia, tým viac ma bude mocniť. Príbeh starnúcich žien....lásky...túžbe po mladosti, môcť znova milovať....ach , koľko nehy a spomienok  môže byť v dotyku po vlasoch...atribúte moci, sily, krásy....mladosti. Prosím, ten film nie je o vlasoch, ani náhodou! To len ja.....zvyknem si, vytiahnuť z filmov drobné scény, priľnúť sa k nim, uchovať si ich. Myslím, že to robia aj iní....napr. Titanic, treba vôbec konkretizovať, ktorá scéna je tá plagátovo naj naj? Medzi nami, pre mňa je to lem jej šiat a jej bosé nohy, keď sa na chvíľu odpojí od zeme ,ale ináč, nie som fanúšik Titanicu. Každopádne, Ladies in lavender odporúčam. Ak ste o ňom náhodou ešte nepočuli...tuto aha : http://www.imdb.com/title/tt0377084/ )

 

Jorik vyzerá cool s novým strihom. Do zimnej čapice mu ich , rátam, budem musieť ešte raz zostrihnúť. Možno nabudúce vymyslím čosi originálnejšie, než klasiku na krátko s malým mohawkom na vrchole hlavy. Dnes mu dám na neho gél....nech je aj chic nie len cool. Teším sa, až ho dnes uvidím. Včera som mala oči veľmi unavené....zas a znova som zaspala nad ilustráciou. (ak sledujete môj instagram, tak presne nad poslednou ceruzkovou skicou som usnula a zobudila sa, ako čmáram čosi na tričko druhej postavičke zľava. Je to tam, nezgumované a neidentifikovateľné. ) Tomáš včera odbiehal z práce domov a z domu do práce. Najskôr z čistej lásky, nechal ma stočiť sa v papassane a zdriemnuť si na chvíľku, aby som vládala potiahnuť do neskorého večera so všetkými knihami a príbehmi , ktoré k tomu patria. Milujem , keď si Jorik po zhasnutí svetla vyžiada svoje cuddles a hoci mrnčím nad jeho neutíchajúcimi obracačkami posteľovými, nemenila by som ich za nič na svete.

A predsa.....možno im čoskoro poviem dobrovoľne zbohom. Desím sa troška toho....môj svet sa prevráti na ruby...ale som matka a som na to pripravená ....úprimne, odo dňa, kedy som povolila novému životu, aby vo mne začal rásť. Kočiar znova vŕzga.....Jorikova váha ho tlačí dole .....a ja tíško zatínam zuby....lebo naše výlety zbožňujem. Ako budem bez nich žiť? Pokúšam sa, ozaj na sebe makám ako si aranžujem budúce dni....budem viac doma, budem viac kresliť, tvoriť.....zvyknem si, určite....na začiatku budem nosiť smútok ,budem  oplakávať staré časy , ale zvyknem si. A zvyknem si aj na zaspávanie bez cuddles, objatí.....veď, nekúpila som Jorikovi včera novú drevenú posteľ? Kvôli tej starej sa doma viedli hádky.....uznávam , asi moja prvá kúpa bola nesprávna. Ale teraz sa nemýlim. Pevné lišty, drevený základ....nízka, pevná....aj ja sa v nej vyspím. Dnes po ňu Tomáš pôjde. Ktohovie, možno už dnes večer budem hovoriť svoje prvé zbohom a zatvárať dvere za starým, dobrým, zabehaným.....takým iba a len našim časom . (ps: posteľ je sekáčová. samozrejme. mesiac minimálne som okolo nej chodila, hladila ju, chcela ju. myslela som, že sa po nej zapráši. ale nezaprášilo. bola tam zakaždým, keď som do obchodu vstúpila.....raz odhalená v plnej kráse, inokedy zasypaná dekami a detskými doplnkami....ale i tak, vždy vynikala. možno ozaj....čakala na mňa. a na Jorika. )

Som melancholická? Možno aj.

Až posteľ dôjde, odfotím vám ju a zreferujem zajtra , ako dopadla noc. Či už bola pre mňa bez cuddles......

Dovtedy vás objímam......a mávam......rukou, čo  strihá synove vlasy.....ako ináč, z 25Tovey Crescent.