Môj dnešný blog by mal byť plný včera nakreslených obrázkov.....Jorik mal škôlku a po prvýkrát v nej mal ostať do 6pm. Tomáš sa mal vrátiť domov z práce skôr, očakávali sme návštevu (nášho čerkého suseda ) a to vždy znamená, že Jorik sa bude točiť okolo nich a nie okolo mňa a ja sa budem môcť stiahnuť a kresliť. Hej , presne tak to malo byť. Ibaže nebolo.
Lebo, čosi akosi, odviedla som Jorika do škôlky a dobehla do centra mesta. Slnko svietilo, obloha jasná....trebalo mi ešte čosi nakúpiť.....tak najskôr povinnosti, potom kresliaca zábava. Kúpila som, čo som potrebovala, v rámci normy, aby som to na sebe uniesla, najmä aj potom, čo sa mi k tomu nákladu pridá aj kočiar a Jorik samotný. Nuž a niekde tam , ako som nakúpila, čo trebalo, osmutnela som. Nevedno prečo.... bol to tento krém, ktorý som si niekedy dávno kupovala (nie tento konkrétny, vtedy bol len jeden, čo si pamätám, teraz ich je z tejto rady niekoľko.....), aby som si konečne dala na tvár aj čosi "výživné" a luxusné proti vráskam? Hm, je to už dlho, čo som si posledne niečo také kúpila. Peniažky inde trebalo.... Kedysi som mala krémik na všetko.....aj štyri som plácala na tvár....rozdielne ráno než večer. Možno...možno to boli výčitky. Tieto veci nie sú lacné......a ani chlácholivé vety ako...veď si to budem len "ďobkať" na "postihnuté" miesta a krémik mi vydrží dlhoooo...., vo mne neumlčalo výčitky.
...tu je ten "neslávny" krém :)
A možno to bola radšej tmavnúca obloha a každou minútou intenzívnejší vietor....... Keď začalo mrholiť , dostala som strach, ako sa zase v jednom z tých anglických lejakoch domov dostanem.... Vykašľala som sa na kreslenie a pobrala som sa naspäť do škôlky. Ibaže bolo priskoro. Tak som sa zastavila v sekáčoch, čo sú v Mutley, po ceste.....už som tam dva týždne nebola. Kúpila som Jorikovi knihy ( len jednu rozprávkovú a aj škoda, že som ju vzala...., lebo na sem-tam prečítanie zdala sa byť skvelá, ale doma, ako som ju čítala Jorikovi, slovko po slovku, videla som, že som sa zmýlila.....a poviem vám, poslednú dobu som poväčšinou nemilo prekvapená obsahom detských kníh a to miestami až tak, že doslova nechápem ako sa toto vôbec do tlače mohlo dostať!) , domino s Peppou a zopár vrškov, aby mal do škôlky. Sebe som vzala dve knihy, teda, len jednu mne, druhú priateľke.....a jedny šaty....ktoré som si ešte ani nevyskúšala, ale ktoré môžem vrátiť, ak sedieť nebudú.
Tu je kniha pre priateľku....do balíčka...od Blakea....., tú ešte prečítanú nemám....
....a táto je pre mňa a tú už prečítanú mám a obsah , písaný v rýme, je aspoň ako tak uchopiteľný.....a ilustrácie sú fantastické, že vo mne cinká úplne všetko aj končeky vlasov . Hm, to asi nebol dostatočne dobrý opis mojich pocitov.....tak skúrim dospelácky seriózne, že odporúčam, lebo prosím pekne, toto je bravúrne zvládnuté umenie ilustrátora pracovať s líniami a vystihnúť nimi nálady, pohyby .....atmosféru. Ja sa klaniam a meno Elena Odriozola zapisujem do svojho zoznamu "milujem".
Takže moje kreslenie knižničné sa včera nekonalo. No dúfala som, že tak urobím doma. Česká návšteva sľubovala hory doly. Ibaže to by som nemohla zo spálne vytiahnuť už vyše týždňa odkladanú kopu Jorikovho oblečenia, čo trebalo potriediť, čo mu ešte sedí a z čoho už vyrástol. A tak zatiaľ , čo si dve veľké kôpky testosterónu a jedna malá pri nich, štebotali na našom horčicovom gauči, ja som vyhádzala komplet všetko z Jorikovej skrine a triedila. Keď som sa napokon dostala do papassanu, aby som "pracovala", usnula som nad roztvoreným skicárom a bola zobudená slovami môjho muža , aby som šla radšej spať do postele, lebo som káo.
Tak teda, včerajšok kreatívne nevyšiel.
Dnes je tu ale piatok a to je úplne iná káva.
Začína víkend, taxikársky čas na zárobok.
Budeme s Jorikom viac menej sólo. Ale do nedele to dáme.
...............................................
Tu niekde by som mohla skončiť.....a možno aj. Dlhujem vám ešte môj druhý návrat do minulosti.....a dumem silno, či ho písať dnes alebo odložiť na zajtra. Džús pri sebe nemám , aby za mňa rozhodol. Už som ho dávno vypila. A tak sa škrabem za krkom , vo vlasoch.......
Ok. Napíšem ho. Hoci telka hrá a ja tu pobehujem medzi počítačom a sporákom ako robím sendvič s opekanou slaninou.
Môj druhý pokus bol iný ako prvý. Odhliadnuc od toho, že som sa "preniesla" troška ďalej, ak to tak vôbec bolo, dalo mi to viac námahy .... Bola som milo prekvapená, že tá istá navigácia mi po druhý krát ponúkla nové spôsoby videnia vecí, nové informácie o mojej mamine , nové pocity ...... ozaj to bolo očarujúce....hej, presne tak...bolo to očarujúce , hoci netvrdím, že vždy veselé a optimisticky ladené. Cítila som svoju mamku, jej dotyky.....jej myšlienky o mne, ako nositeľky jej mena. Jej malé vydanie čerstvo dodané. Hm....nechcem písať o všetkom , čo som cítila a videla a počula, lebo táto časť cestovania je vyslovene súkromná. A vôbec, nemyslím, že by hocikoho, okrem mňa samotnej, mohla potešiť. Nuž, preskočím rovno za dvere, za ktorými boli "spomienky" alebo fantázia....imaginárium....volajte to ako chcete. Chvíľu mi trvalo, kým som uvidela svoje nohy. Detské dievčenské nôžky....studené...holé....len pár pletených ponožiek. Vykúkali spod teplej periny celej "odetej" v bielom posteľnom prádle. Vzduch bol studený. Všade bol chlad a samota. Marí sa mi, že oproti mojej posteli bola ešte jedna...prázdna, biela, bez periny...bez vankúša...ktosi v nej možno kedysi spal..... Medzi posteľami bolo okno. Tmavý okenný rám. Výhľad na more. Náš dom bol len pár metrov od mora. Pamätám si okruhliaky......pár metrov od domu leštili cestu k moru. Ja som ale von nešla....nie nateraz. Zišla som na prízemie domu, kde bolo teplejšie, ktosi rozložil oheň. Izba dole bola priestranná, nábytok radšej jemný ako masívny.....taký priesvitný vo svojej hrúbke.....oheň ešte nestihol vykúriť miestnosť....ale i to málo tepla mi stačilo. Bola som na ten chlad zvyknutá....no i tak som ho nemala rada. Na peci bola kanvica, ohrievala sa v nej voda. Nikde som nikoho nevidela. Len som cítila prázdno a smútok. Bola som ako stratená.....sama sama sama.....sama....sama......Chcela som veľmi niekoho vidieť....ale neúspešne. Samotu som cítila aj v sebe.....Riadiac sa hlasom meditátora, opustila som drobný dom a preskočila pár rokov dopredu...Ocitla som sa na pláži....Nehostinnej radšej ...nemohla som byť ďaleko od domu...ale nevidela som ho. Pozerala som sa opačným smerom. K vode. Vietor mi metal vlasmi , vytiahol ich z uzla a šľahal mi nimi po tvári. Všetko na mne dulo vo vetre...tancovalo okolo tela. Poznala som ten vietor....dôverne...mala som zvláštny pocit návratu domov, kde nikoho nebolo. Bola som dospelá žena. Vééééééľa spomienok, ktoré som nevedela definovať. Až na ten smútok. Kde do pekla každý bol????? Začala som sa spytovať, či nemám dieťa....a vtedy som jedno videla. Drobné a natešené utekalo mi za chrbtom smerom ku mne. Dievča? Myslím, že hej. Nie som si istá....Hlas meditátora ma posúval v čase.....narýchlo hľadala som svojho muža. Otca dieťaťa.....ale už som sa márne točila, nikde ho nebolo.... Teda sama som....počula som , ako šepocem. Je mi preto tak "smutno" ? Posledný obraz od mora boli dve strácajúce sa postavy...jedna patrila mne, druhá môjmu dieťaťu...držali sme sa za ruky. Posledná scéna mala byť moja doslovne posledná. Finálna....umieram. Ibaže ja som stála. A to na pomerne silných a zdravých nohách. Stála som sama, dieťa pri mne nebolo....kam odišlo? Izba, ponurá radšej, s vkusným nábytkom...isto stál nemálo, musela to byť izba v nejakom mestkom dome...., bolo v nej cítiť precíznosť, úspešnosť, isté sociálne postavenie a finančné zabezpečenie.....ale páčiť sa mi nepáčila....farby ponuré, tmavé, nábytok z tmavého dreva, tiež skôr štíhly ako masívny....také secesné by som povedala ale i tak tam chýbal vzduch...život. Zase som bola sama!!!!! Tá samota sa dala krájať , niesla v sebe smútok....nebola som šťastná. Čosi chýbalo....čosi tak veľmi chýbalo .....bola som úspešná, stále pomerne mladá a pekná, štíhla ako všetko okolo mňa a predsa smutná. Ten smútok bol hmatateľný. Stála som tam ako socha, pri stene, jednou rukou na skrinke....Ak mal byť toto môj finálny deň, tak nerozumiem..... zabila som sa? Neprišlo mi, že by som bola chorá....až na ten nekonečný smútok. Ak tomu tak bolo, umrela som osamote a úprimne netuším, kedy ma v tom elegantnom niekto objavil........
Haaa....., a to je všetko.
Nateraz.
Už len na to mávanie zvýšilo.....
A robím tak.....lebo už je najvyšší čas ...z 25Tovey Crescent.
No comments:
Post a Comment