Do blogu som práve natiahla kopec fotiek. Dnes to bude farebné. Jorik spinká, Tomáš jazdí......všade je úplne ticho, ak nerátam ťuk ťuk po klávesnici.
Je piatok a mne sa zas a znova nechce uveriť, že sa mi znova podarilo premrhať ďalší týždeň v takej nebezpečnej rýchlosti, že opäť ani netuším ako a päť dní je preč. Jorik isto o čosi vyrástol....., môj skicár je viac počmáraný....vrásky na mojej tvári sa o kvapôčku zas hlbšie vryli. Chcela by som sa celá vyhladiť dlaňami, ale ....smejem sa....viem, že nemajú čarovnú moc a tak radšej klušem ďalej , škoda čas míňať. Klus klus klus.
Včera mal Jorik škôlku a ja šancu schovať sa v mestkej knižnici. Detské oddelenie bolo štvrtkovo obsadené , ale našťastie teraz som nemusela obehať celú knižnicu a skončiť na parapete okna na poschodí. Jedna z bublín, čo sú kde tu rozhádzané medzi policami s knihami, bola voľná....vliezla som si do nej, len nohy mi strčali...troška šero tam bolo. Kreslila som. A trela pritom zablatenými teniskami o seba.....troška nervózne....lebo.....čosi nesedelo. Ono už nesedí dlhšie. Čo to so mnou je? Cítim sa ako Alenka v ríši divov.....ako pubertiak, čo snorí a nie je nikdy spokojný, aj keď vlastne je. Skicár bol drzý, smial sa mi. Fixa rebelovala, rozmazávala linky.....a nie, neverím jej, že "to sa prosto takto nosí" ! Čosi ozaj nesedí, omíňa ako malá topánka. Aj som tam potom len tak sedela, v tej veselej bubline....obkolesená ľuďmi hryzúca si spodnú peru....mliaždiaca ceruzu.
Neskôr v zrkadle najbližšej toalety som sa na seba mrkla. Nemrkám sa rada. Nikdy tam nie je nič, čo by som už nepoznala. Krátke vlasy, zošité ústa.....smejem sa menej....hanbím sa. Len pletený sveter zo sekáču ochkal, aký je parádny. Veď aj bol. Vajíčko mi puklo v batohu, hej to do koláča, čo som mala doma s Jorikom upiecť a zalial mi všetky zbalené cennosti. Ľudia mi klopkali na dvere, prečo som tak dlho....a ja som nemala odvahu zakričať, že mi prasklo vajce.
Veľmi tu fučí posledné dni....dnes by malo byť finále...ale pravda je, že za oknom všetko mlčí. Ticho. To len ja ťukám. O takých taľafatkách, čo máte i vy.
Takže...vraciam sa, dnes mám album plný fotiek. Včera ku nám došiel na návštevu strejda Pavlík ako ho voláme ( lebo je z Čiech, ale ja ho volám Paviel....a nie , ani náhodou sa nepodobá:). Jorik mal teda objekt na hranie, hoci fakt je, že temer celý čas na mne visel, objímal ma a pusinkoval a môj skicár žiarlil...no nie dlho, večer som už bola len jeho. Čmárala som. Stále nahnevaná na seba, že robím veci úplne ináč, než si ich v hlave maľujem. Akoby mi chceli moje výtvory ukázať, aby som sa uzemnila, takto sa prosto veci majú a iné nebudú. Ibaže ja odmietam limity. Fixujem sa na 10000hodín ťažkej neochvejnej driny...kamsi musím dôjsť. Všetky cesty niekam vedú...ak je toto povinné kolo, idem do toho. Nemôže sa ísť vždy len z kopca, občas prosto treba ťahať aj hore. Nevzdám sa len tak. A potom sa mi na papieri rodí toto......
.....tradičná, klasická.....rozprávková ....
...ešte nedokončená kresba , čo do slúchatka bez drôtu fúka pozdravy blízkym na zem.
Alebo ....toto bude ťažšia káva, urodila sa mi i takáto kresbička...
....pomiešaná trošíčka....
.....kohosi, kto hľadá a úspešne...lebo výhonok vyrástol, zapustil listy a ťahá sa ďalej...rastie, mocnie....
Okrem toho, ešte i toto....
..ako dôkaz knižničný....keď sa mi začali po papieri rodiť dušičky ..zbalené do kufríkov, s lampášmi v ruke, aby nezablúdili....hm, paradoxne, zablúdili hneď u mňa..., tak som im len tak, na chvíľku, dokreslila zajačie uši.
...alebo táto slečna, tradičná.....ktorá si líčko ceruzou zamazala a tak som jej na to púdrenku dala ,ale podvádzanie sa nám obom neľúbilo a radšej som stránku otočila.
...alebo aha toto....siroty moje, čo by som si chcela vlastný sirotinec postaviť a zaplniť ho nimi. Ale toto niééé...., moje siroty musia ináč dýchať......čosi hmatateľné.....skice preto odkladám, tuto ešte nie som tam.
Takže tak u nás, u mňa, na 25.
Len v posteli za tmy je to pokojne rovnaké.....,keď si pod líce vtlačím tento poklad ručne robený (Babioles, ak sa nemýlim) ...
...s ktorým usínala moja mamka....hoci, nebol číslo jedna, do nemocníc nechodil...tam sa iný macko dostal a toho som ani nepýtala, ten sestre mladšej ostal, najviac si ho zaslúžila. Ja som vďačná aj za tohto tu, lebo dlhú..dlhú dobu pri mamke bol.....videl veci smutné a bolestivé a ako správny macko, mlčí o nich, lebo nie je so mnou ,aby spomínal....ale aby mi kúsok mamky priniesol....kúsok radšej hrejivý ako smutný.
A potom....tuto, svorne spolu, aj s receptami....jej rukou písanými.....oči plačú, ináč nevedia....príliš veľa spomienok sa vo mne budí....ešte sú veľmi farebné a dúfam, že aj ostanú....
....len jedna z nich je šedá...., keď sme tento recept nasledovali.....úplne ale úplne posledný krát....viac ich nebude.
Čokoláda na stromček. Hm, čosi akosi, svokor si počas trhov vianočných na čokoládu stromčekovú spomenul , ja som ju zase mamke spomenula a že prečo nie, aj ona by chcela...urobme ju. Hľadali sa formičky rokmi zabudnuté, umývali sa všetky ako boli zaprášené od času. Mamka asistovala, ja som bola kapitán. Mamka však veľmi chcela......veľmi....vymeniť ma pri peci....ale chrbát nepustil.....čo som v tom čase vedela bolo, že už to moja milená prehrala. Ale ešte som nechcela úplne uveriť, že ten koniec príde tak skoro.
A možno klamem.
Lebo pravda bola, že som pre ňu nemala nič ale vôbec nič pod stromček. Kúpila som jej pyžamko.....jedno pre ňu, druhé , rovnaké, Aninke. Aby boli ako dvojčatá. Mali ísť obe pod stromček....ale čosi vo mne mi prikázalo neodkladať ich. Poponáhľať sa. Tak som počúvla. Mamka to pyžamko ešte stihla nosiť. Myslím, že sa jej niečo na ňom nepozdávalo....vyzliekala ho dole, chúďa moje....s holými nôžkami radšej behala. Nie , nebehala....treba ozaj písať?
Tú čokoládu nikdy nejedla.
Ale naberala ju do formičiek....kostrbato....mrkala na mňa, na moje prsty a ja som ich nenávidela za to, akú perfektnú robotu odvádzali. ,,Moje zlaté ručičky...." povedala mi raz, keď ešte vládala chodiť sama a odtiahla si ma do spálne. ,,Moje zlaté ručičky..." a držala mi ich v dlaniach ako len matky vedia.
Nešlo jej to.
Robili sa jej kopce čokoládové, kvapkalo jej to na tácku, na stôl, pyžamo i koberec. Nik sa nehneval. A nik sa nehneval ani keď sa usadila k ligotavým pozlátkam a formičkám, keď už bola čokoláda stvrdnutá a vyklopená, aby sa obalila do vianočna. Nešlo jej to, znova. Prehodené poradie , pozlátko pod formičkou, čokoláda pod tým všetkým....nedalo sa zbaliť. Pohľad jej zamrzol na mojich prstoch, opäť som ich nenávidela...ako im to rýchlo a šikovne ide....ale nezastala som. Skúsila som jej ukázať ako to má robiť, ale márne. Čosi už neklikalo. Moje milované prsty , ktoré som od narodenia najdôvernejšie poznala , už dali výpoveď. ,,Vy to porobte, " povedala, " ide vám to šikovnejšie."
Koľko zakrývala slovami....? Mohla kľudne kričať, v strachu, v obavách...smrť sa už ukazovala...strihala ju od života...cik cak cik....musela to vidieť! Ale ona mlčala....len stonala od bolesti. Myslím, že všetko vedela....aj to, keď mi povedala, že nemá bolesti, len nervozitu cíti......že vedela, vedela, VEDELA, že čo sa deje je veľké finále a možno zajtra tu už nebude.
Ach...objímam ju , tuho objímam.
Hm.....o tomto som písať nechcela. Ale som rada, že sa tak stalo.
Posledné noci sa budím a jej meno sa mi v mysli šepoce....akoby bola tam...akoby si na noc ku mne odbehla, od Aničky .....od Janky.....
Vítam ju...hoci ..nemyslím si, že sa tak ozaj deje..... ale ak by aj áno, potom vidí, že o macka sa jej dobre starám...ja , koza stará....že si ho mojkám pri tele, nikdy nie ďalej ako svoje vlastné dieťa.
Tu prosím, desaťminútová medzera.
Aby slzy uschli.
Veľa som už popísala, je najvyšší čas zamávať..... V albume mi ostala už len jediná fotka...prvej z kníh, ktorú som si na odporúčanie kúpila a ktorej prvé úvodné strany som dnes už stihla prečítať. Lúčim sa teda ňou a mávam ku krásnemu piatku....odkiaľ z inokadiaľ...ako z 25Tovey Crescent.
Cink.
No comments:
Post a Comment