Denníkujem nie blogujem

Jorik je už hore. Jogurty v brušku......sleduje Maisy ABC. Číta slovíčka, ako idú v abecednom poradí a volá ma zakaždým, keď si slovíčko zapamätá...vyspeluje ho a celé prečíta. Pre jeho čerstvú trojročnú hlavičku sú to veľké víťazstvá.....a ja sa im nesmierne teším.....ale nateraz ho skolím, lebo ináč neviem písať. Dnes mi to pôjde o čosi ťažšie, lebo je toho tak veľa , čo chcem zo seba vyklepať, že sa už vopred obávam blogového chaosu. Nech mi to Jorik odpustí....poponáhľam sa, sľubujem ......aby som mu mohla znova načúvať......"M I L K"....."mama milk! " Usmievam sa kútikmi úst...., lebo som hrdá mama, priznám sa....o to viac, že ten môj drobec sa sám pecholí, sám sa posúva, derie dopredu.....a občas je to vidieť, ako minule v škôlke, keď mi to učiteľky zreferovali..., že Jorik je vraj na svoj vek vyspelý , že preskočí aj staršie deti. Hmm....jak dobre sa to počúvalo. Také veci maminy vždy rady počujú. Možno by som si teraz mala sadnúť vedľa neho a spolu s ním lúštiť písmenká a slovíčka, ale nie, neurobím tak. Nechám ho tak, nech sa s Maisy pohrá sám......ja si sebecky beriem čas pre seba ,aby som napísala pár Veruškiných viet......

 

I dnes som do albumu natiahla veľa fotiek. Darmo sa snažím, hoc ich spája tenká niť, neviem neviem, či sa mi podarí zachytiť ju a nepomotať všetko. Tak či onak, výsledok bude rovnaký. A preto sa ani veľmi snažiť nebudem a budem písať rad radom, ako myšlienky pôjdu....veď nejak sa už zoradia.

 

Po včerajšom úspechu jablkového koláča z mamkinho ošumelého zošita plného ručne písaných receptov, som včera piekla znova . Znova ten istý recept, tie isté ingrediencie, sťaby som sa potrebovala uistiť, že to nebol sen, že to dám aj na druhý pokus . Len jabĺčka som zamenila za mango .....ináč je všetko úplne rovnaké.

 

 

Asi je to dosť podivné, že sa tak vytešujem z koláča......ale tá jeho chuť a najmä vedomie, odkiaľ recept pochádza, mi prináša toľko radosti....,že si k nej pomyselne  staviam cukrárničku a v nej servírujem tento koláčik na bodkovaných tanierikoch a usmievam sa pritom do neba a dúfam, že mamka i tam hore počuje tie štrngajúce príbory hostí, čo sa tej jej dobroty nevedia nabažiť.

 

Piekla som ju s Jorikom, rovnako ako aj predvčerom...vážili sme, miesili spolu..... ba....aj sme si po celej tej kuchárskej práci sadli jeden vedľa druhého na gauč a sťaby to bola kópia predchádzajúceho dňa, kreslili sme do skicárov...každý do svojho, každý svoje....a vzduch sa ohrieval pečúcou rúrou a prevoniaval sladkou vôňou mangového koláča.

 

Dobre bolo.

A v tom dobre....urodilo sa toto v Jorikovom skicári.

 

 

....lietadlá a cesty.........a toto tiež......

 

 

........fascinujúca zmes , ktorá vôbec ale že vôbec nie je len taká halabala....ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Tu som prosím pekne ja.

 

 

Jorik bol z môjho portrétu nadšený a ja tiež. ,,Aha mama, to si ty! Máš dve tváre....tu , keď je mama šťastná a tu, keď je smutná alebo sa hnevá. " (Snažím sa preložiť Jorikove slová čo najpresnejšie...Jorik to totižto opisoval v anglickom jazyku.)

 

A neostalo len pri mojej tvári. Celá A3 bola plná tváričiek....

 

 

Ja som z toho bola tak očarená.....lebo mi to pripomenulo čosi, po čom som kedysi dávno túžila a ...zase sa kútikmi usmievam, lebo mi to príde ako prapodivný paradox, že keď si niekedy náhodne na niečo spomeniete, odrazu sa na to mnohé veci naviažu....ako keď sa naučíte nové slovíčko v cudzom jazyku a hoci ste o ňom doteraz nevedeli, zrazu ho počujete úplne odvšadiaľ, až vám to príde ozaj divné. Tak presne toto sa mi deje...lebo len pár dni dozadu dostala som jednu z mnohých správ od svojej tvorivej priateľky Lucy, že to, čo sa stalo posledné dni k niečomu smeruje a že by sme to mali na dobré obrátiť a pomáhať. Ako môžem nesúhlasiť s tak vznešenou pointou. Ibaže, zatiaľ, čo sú Lucyine cesty tak nejak vydlaždené, moje sú rozkopané ako poľná cesta. A až keď  na nej stojím v zablatených topánkach a chcem sa na všetko ,viete čo, spomínam si na detstvo, ako som kreslila obrázok Janíčka a Marienky, jak si to razili lesom do medovníkového domčeka. Janíčka som urobila s čiernymi havraními vlasmi , čo bola chyba, lebo on mal vlasy blonďavé. Žltá fixa však neprerazila čiernu a tak mi neostávalo nič iného, ako nakresliť Janíkovi dvojitú vrstvu vlasov. Akoby na farbe záležalo, že áno? Ale mne áno. Nenávidela som ten obrázok, lebo bol chybný. Keď som po rokoch študovala na univerzite pedagógiu a psychológiu predškolského veku, profesor tento príklad preklesľovania (samozrejme, nehovoril o mojej kresbe, ale príklad bol úplne identický, prekreslenie čiernych vlasov na blond nadstavením vlasov sťaby parochní) použil ako ukážku odhaľujúcu perfekcionizmus dieťaťa. Prišlo mi to fascinujúce!!!! Srdce búšilo....toto, presne toto klopalo na všetky dvere, čo som v sebe mala. Pamätám sa akoby to bolo dnes, jak som bezúspešne v tých časoch, bez internetových obchodov, blúdila z kníhkupectva do kníhkupectva a hľadala knihy, čo by mi pomohli tento "svet detských kresieb" pochopiť...aby som v ňom dokázala čítať ako cigánka z dlane. Ibaže, nestalo sa tak. Včera som tak učinila znova a samozrejme, stal sa úplný opak, bola som doslova zasypaná množstvom kníh, z ktorých sa len ťažko vyberá.

 

 

Lucy mala pravdu....toto všetko k niečomu vedie a vedie k pomoci. Avšak, zo mňa toho veľa spirituálneho nepotečie. Nevadí. Teším sa beztak a teším sa ozaj veľmi..., lebo toto som vždy chcela. Akurát ,vždy sa našlo niečo, čo to ušľapalo. Aj včera. Keď som si oblúkom namierila na univerzity a kurzy , full time i part time....všetko možné týkajúce sa art terapie. Sklamanie. Kurzy sú pridrahé, nie v našom meste a ani náhodou nie sú zamerané výlučne len na výtvarnú stránku ale aj hudobnú, pohybovú......prečo som ich vlastne vylúčila? (najskôr preto, že na mňa vôbec nehovoria) Ale i tak som sa rozhodla skúsiť, sama pre seba, ako Jorik svoje písmenká, sama sa budem vzdelávať. Kníh je more a ja sa na ne teším.....a aj na to, kam ma to zavedie. A ak s tým raz budem môcť niekomu pomôcť, potom bude všetko presne tak, ako má byť.

 

A verím, že aj všetko ostatné sa na to "naviaže", lebo musí, lebo tak to je, lebo aj moja mamka hovorievala, že keď si niekto za niečím ide.....dostane to.

 

Už píšem mocno roztrasene? Nemajte mi to za zlé.

Veľa vecí som v živote plánovala a nedokončila. Môj perfekcionizmus je niečo, čo si so sebou nosím a od mnohého ma už odradil. Sťaby ozaj všetko muselo byť na 100%, ináč nepustí. A potom tu máme maminkovanie. To je síce bez debát   prenádherné, ale ukradne žene dievča v nej a celú ju počmára. Občas to chce veľa síl nestratiť sa v tej celej láske....a nezabudnúť , že istá časť dieťaťu nepatrí, ale musí sa sebecky nechať žene samotnej , aby nezabudla, kto je.

 

Akurát sa pýtam, či je to vekom alebo radšej okolnosťami posledných dní spôsobené, že počúvam veci, o akých som predtým nepočula alebo radšej počuť nechcela  (lebo som ich vehementne zamietala),aby som dostala odvahu a chuť začať "veci" znova cítiť a rozumieť im ? Nie pre niekoho iného, ale pre seba samú.

 

I dnes ráno, hladná po nových veciach, dopočúvala som ďalšiu audio knihu. Tentokrát  od Briana Weissa, ktorého hlas ladí mojim ušiam a ktorého vystupovanie, gestikulácia ba aj usporiadanie slov vo vetách mi prináša chuť načúvať. Prosím, aj keď to znie smiešne, mnohí spiritualisti alebo inak duchovní mi prosto nejako "nesedia"....škriabu......čosi vo mne sa vzpiera....smiešne ako to je, ozaj stačí len kde tu neladiace slovo a "celé zle". Dávam si veľký pozor, koho si do týchto mojich súkromných komnát pustím prednášať a hoci skúšam kadečo posledné dni....mnohé len prechádza hlavou, ako sa zvykne hovoriť, jedným uchom dnu, druhým von.

 

A plietla som pri tom načúvaní znova a plietla a plietla....

 

 

...že sa mi tie napočúvané hodiny už po zemi ťahajú ..... že si ich musím okolo seba omotávať , aby sa neušpinili.

 

Ten šál si to ponesie. Čo očko, to slovíčko.

 

Na záver ešte, nedalo mi ináč...stiahla som si do blogu aj túto fotku.....lebo je v nej všetko, čo plní moje posledné dni.....

 

 

....dlhý šál z dlhých audio kníh, objavený koláč od mamky, Jorikove autíčka...ktoré sa nám množia a ktoré , ani si neuvedomujúc, ukladám do upravených zástupov nie iných ako robí  Jorik ( veru, tu vidieť, že sme z jedného cesta....), ba aj sekáčový prasačí vankúšik je tam ako aj naše skicáre.....veľký Jorikov, ten menší je môj.

Všetko pekne spolu...vtesnalo sa do fotky hoc som to vôbec neplánovala.

 ps: úplne mimo misu....tu je prasačí vankúš....bola som za neho skolená, ale ja som mu nevedela dlhšie odolávať...týždne ak nie mesiace ho v sekáči mali pohodený na použitých posteliach......

 

 

..teraz je pohodený u nás na gauči.

 

Úplne ale naozaj úplne na záver  by som rada čosi priznala....že čosi akosi, strácam miestami pocit, že blogujem. Viac a bližšie mi je prirovnanie k písaniu do denníka. Verejného. A nie, nie je to pre mňa ľahké a len čas ukáže , či to bolo múdre. Nateraz viem len toľko, že sa pritom necítim sebaisto, že tancujem po špičkách okolo slov a vlastných pocitov...., ale i tak, som si vedomá toho, čo robím, koľko odhaľujem. A robím tak just a just, napriek všetkých strachom a obavám....lebo viem, že nie som jediná, čo sníva sny, ktoré sa nikdy nenaplnia, čo si kúpi knihu a nikdy ju neprečíta, čo si kúpi šaty a nikdy si ich neoblečie, čo v predstavách romány rozpráva a keď dôjde na lámanie chleba, mlčí ako ryba.

 

A ..... akosi....(to je na tom najpodivuhodnejšie) nehanbím sa za to. Nie teraz. Lebo som len človek. A ako taký sa smejem ,plačem, hnevám sa a mám dve tváre a snívam a plánujem a budem sa tešiť zo všetkého pozitívneho, čo z toho pre mňa vyklíči. Aj z toho smutného...., lebo ináč by som si nevedela to pozitívne dostatočne vážiť.

 

Ale...na filozofovanie som nikdy nebola:) , ja skôr tak po lopate......a tak radšej mávam.....ku krásnej nedeli!

 

Jak ináč, z 25 Tovey Crescent.