V prstoch čiernu farbičku mám

I dnes som bezfotková......ale zato slov mám dosť. Možno ani nie tak pre dnešný blog...ako pre poviedky, čo píšem. Priznám sa vám, čosi akosi, pochybnosti znova mám.... Ako čítam tie svoje poviedky ľuďom okolo , vidím im na tvárach, že im nerozumejú, že by to chcelo ich celé počmárať a prepísať a miesto čiernej tam rovno dúhu dať. Nerozumiem. Nechápem.....
Prečo nemôžu byť rozprávky čierne? Čím to je, že si ľudia stále veselé farby žiadajú.... Keď kreslím na zákazku , chce sa odo mňa, aby som všetko len veselé kreslila...samé úsmevy, žiarivé farby.....keď píšem, mám vraj zabudnúť na nešťastné konce a len všetko v dobrom končiť...ako to býva v rozprávkach...nech cink cink sa všetko končí v duchu -že  dobro nad zlom zvíťazilo.

V živote to tak ale často nebýva. Osobne nenávidím televízne noviny, o politike sa dozviete bohapuste málo, ale o ľudskom nešťastí toľko, že ho môžete do nasledujúcich správ predychávať. K nim sa ale ľudia hrnú, sadajú si pred obrazovky a doslova pasú sa nad titulkami , čím horšie znejú, tým viac pozornosti si získajú. Nie len tak pre nič za nič vyhrávajú v sledovanosti televízne noviny v tých ich celoročných súťažiach jednotlivých televíznych staníc. Alebo čo tak relácie v duchu Modré z neba....., ktoré som ja odmietla sledovať, lebo nádielka ľudskej bolesti bola na moje kosti ďaleko priveľká! To sa ani do najbližšej relácie rozdýchať nedalo.....to vás doslova ušliape a predsa, ľudia to sledujú..... však je tam viac čiernej než kdekoľvek inde! To je na kompletku čiernou celé zmaľované.

A v telke by sa toho dalo nájsť omnoho viac, ale nechajme ju už na pokoji. Pozrime sa na farby v reále. Aké sú tak žiadané na mojich obrázkoch! Pamätám si, keď som si raz v NYC kúpila červenú bundu....v zimušnom metre som svietila ako vianočná bambuľa. Všade okolo mňa ľudia v čiernom. Čierne kabáty, čierne vetrovky.... Nepíšem teraz o deťoch...píšem o serióznych dospelých. Čierna je cool....čierna zoštíhľuje....ženy a muži sa do nej balia temer každý deň. Jasné, čiernou nič nepokazíš....ale pokazíš, keď ju dáš do rozprávok.
Dupem nohami, akí sme úzkoprsí. Ako vodu kážeme a sami víno pijeme. Alebo krivdím ľuďom? Odpuste mi, ak sa mýlim..... Ale či nenastražia ľudia uši  vždy najväčšmi, keď sa o kohosi nešťastí v meste alebo na dedine hovorí.....? keď dakomu zhorí dom, vytopí ho, havaruje, nebodaj sa zabije.....čím horší scénar, tým viac uší........ ! O veselom a radostnom....ako napr. že ktosi v športke vyhral, sa počuť nemusí....potom by sa možno závidelo. A taká výhra v športke, tá je podľa mňa brutálne farebná!
 Nešťastie je ľudské a je medzi nami. Princezné sa nevydávali za vysnených princov... pravda bola, že ich ich vopred predurčené sobáše  robili viac nešťastné ako šťastné .......
Nešťastie je ľudské a šťastie v ňom je to - to zázračné, čo máme...z čoho sa rodia rozprávky. Nie o super hrdinoch, čo denno denne zachraňujú svet a dokážu robiť milión veci a každú profesionálne....rozprávky majú farby dúhy, ale aj čierna je tam.

Ja si do nej práve svoje rozprávky obliekam....a myslím, že netreba bujnú fantáziu, aby som videla ich osud. Aj mi tá čierna včera po rukách klepala.....aby som počúvala hlasu ľudu, aby som sa nerýpala v pravde, kto sa ako chová,  čo robí, čo má oblečené...aby som len počúvala radu a farbila zvesela! Ja vyfarbím, ale nie teraz..... Klamala by som samú seba, nemôžem ináč.

Idem si ja teda tú svoju čiernu farbičku zastrúhať a viete čo, nie nešťastne a zlomene tak urobím, ale spokojne, s pokojom v srdci.......svoju misku váh mám vyváženú. Ani šťastie ani nešťastie si väčší prídel nepýta. Rozumne tam mám naložené a možno aj preto sa len pýtam a dupem nohami ale neobviňujem seba a neviním sa, že iné farebné netvorím.

Cink cink a majte teda len farebný deň ! Mávam z 25 Tovey Crescent.