Belasý

Predvčerom večer sa mi zlomili okuliare. Neviem nájsť náhradné, ale i tie sú zlomené, takže sa ani veľmi nesnažím. Tak som si to včera poobede namierila do anglickej "očnej optiky" a nechala si svoje oči skontrolovať a dvoje nové okuliare predpísať. Zrak sa mi nezhoršil, len posunul v číslach. V podstate stále vidím alebo videla by som ako orol, nebyť nešťastného astigmatizmu. Nie je nijak strašný, ale dosť na to, aby som okuliare musela mať na nose, keď chcem tvoriť. V budúcu sobotu budú hotové , na piatu večer si po ne môžem dôjsť. Troška nezvyčajný čas, ale nevadí:), rada prídem, lebo tieto, čo práve na nose mám, zlepené len washi páskou (tak sa to píše?) , mi nonstop padajú z nosa , čo vie celkom pekne liezť na nervy:).

 

Nuž, mám aké mám a včera som ich na nose tiež mala, keď som kreslila dva obrázky na zákazku... Fuh, som na seba celkom pyšná, že som ich urobila.....pomedzi písanie veľmi nestíham.

 

 

 I dnes som ináč vstala krátko po druhej ráno, že napíšem novú poviedku...na akosi mi utekala pomedzi prsty..tak som vzala pletenie do rúk a ako som ihlicami "šibrinkovala" , snovala som dej príbehu. Nechytila som ho celý, ale dobre je občas tak. Mám rada, keď sa veci za jazdy "rodia" a menia a sú potom také iné, chrumkavé.....prosto, vždy ich rada uvítam.

 

I teraz, jak dopíšem tento blog, vrátim sa k rozpísanej poviedke o chlapcovi Oskarovi. Ale...ešte skôr ako tak urobím, chcem vám čosi ukázať. Môj prsteň. Hm.....je zo sekáča....a stál nekresťanských osem libier! Lebo vraj je strieborný. No,  nie som si tým až taká istá....ale keďže je belasý ako oči mojej mamky, vzala som ho . Viete, zdedila som po mamke prstienok. Najskôr som nechcela, ale sestry ma presvedčili, že to má zázračné čaro nosiť mamkin prstienok..... Ibaže ja som ničiteľ šperkov....bála som sa...no naveľa, jeden som si vybrala. Hneď v prvý deň , ako sme sem došli , som zistila, že je zlomený. Chcem si ho dať roztaviť a vyklepať si z neho nový prstienok...bez všetkých tých klasických zlatníckych oblúčikov , ktoré sa "hačkajú" a nedržia. Odložila som ho do misky s líškou, u nás na mikrovlnke...ale smutno mi bolo bez neho. Povedala som si, že si nájdem náhradný....nejaký obyčajný, čo sa mi pripletie do cesty a bude mi mamku pripomínať. Včera som ho nehľadala. Našiel si mňa. Uvidela som ho pod skleným stolom ako som platila a tá modrá...sťaby mamkine oči belasé...... Nuž ho mám a už som ho od rána aspoň tisíckrát pohladila pohľadom. Nie je síce po mamke, ale verím, že je od mamky. Poslala mi ho....aby mohla byť stále so mnou.

 

 

Ďakujem mami!

 

Cinkám vám ku krásnemu  utorku......z 25Tovey Crescent.