Do kúta

Dnes nemám fotky, pre dnešok mám len slová.....

Lebo...lebo....oh, najskôr vám niečo porozprávam.... raz dávno, keď som ešte bola mladá, žila som v NYC , kde som pracovala ako nanny. Bola to vôbec moja prvá práca. Starala som sa o Oscara, dvojročného chlapca , ktorý býval v krásnom veľkom dome so svojim otcom Willom a mamou Allison . Mala som to tam u nich rada...nebyť občasných , hm, ako to nazvať.... prekvapení. Takmer stále prišli od Oscarovej mamy. Nechcem tu o nich písať, hoci by to bolo celkom zaujímavé čítanie a prejdem radšej rovno k veci. Allison bola umelkyňa. Teda, študovala umenie, no živila sa predajom nehnuteľností. Nikdy som ju nevidela nič vytvoriť, ale že je umelkyňa, som jej verila, lebo jej správanie bolo "umelecké" a tak sa aj vyjadrovala. Neokrôchane, na rovinu, s príkladmi, čo by vás nikdy nenapadli. A tak mi raz jedného dňa, s tou svojou umeleckou úprimnosťou vysvetlila, čo odo mňa ako od svojej zamestnankyne vlastne očakáva...ako by to bolo ideálne. Priala si, aby som bola ako metla. Aby ma mohla uložiť do kúta, kde budem ticho stáť a čakať, až ma bude potrebovať, v takom prípade mi presne nakáže , čo mám robiť a ja to urobím. Až bude robota hotová a už ma potrebovať nebude, odloží ma znova do kúta a ja budem zase čakať..... Celkom čisto pochopiteľné a aj keď ma to vtedy ranilo, rozumiem jej . Bola iba úprimná, rokmi na to jej za to dávam kredit.

Tento príbeh tu teraz spomínam iba preto, lebo sa začínam cítiť ako metla. Som síce málokedy v kúte, ale predsa.

Myslím, že je to už dosť dlho, čo mám problém nazvať seba samú umelkyňou. Neviem, kde sú hranice, ktoré vám na toto pomenovanie dajú povolenie. Škola možno? To by bolo, na to papier mám, i keď podľa neho som v prvom rade učiteľka. Takže radšej mažem. Názor iných?  Výsledky mojej práce?  A tak nejak dochádzam k záveru, že by si to "oslovenie"  mal dať "jedinec" sám, keď sa on tak vidí, keď sa on tak vníma. Ibaže, povedzme si pravdu, na to sa pýta odvaha. Mne doslova tie slová škriabu hrdlo, keď sa von z neho derú "som umelkyňa, výtvarníčka." Viem, nie som sama......čo sa cíti ustrašene čosi  tak umelecké prijať za svoje. Najmä, keď je ako tá metla , robiaca všetku možnú prácu v domácnosti. Možno by mohlo prísť na pomoc okolie. Hej, podpora blízkych, však kto už iný! A tu vidím ďalší kameň úrazu..... Priznám sa, veľakrát žobroním o čas pre seba. Pozor, nesťažujem sa. Zahraničie sme si vybrali sami. Nie je tu teda nik, kto by nám "pomohol" , napríklad pohrať sa s Jorikom. (hurá škôlka!) Nechcem, aby to vyznelo ako nárek, svojho syna milujem nadovšetko...a predsa, domáham sa svojho. Každý sa domáha. Je mi nad slnko jasné, že ani môj milý netrávi vonku v aute celé dni len preto, že už nevie čo od nudy. A predsa.....občas  dupem kopem nohami, za čo mi je do tváre chrstnutá pravda, že to, čo robím  je len hobby. Chcem obrázky nové nakresliť? Chcem mať niečo nové na stránku? Chcem mať niečo do blogu? Je to len hobby! Môj blog je len hobby.... (ja som ho vnímala ako poslanie....)

A tak sa pýtam, majú umelci svoje umenie iba ako hobby? Nemusíte odpovedať, odpoveď poznám...nemajú ! Je to ich životné poslanie.

 

Tak klopím uši a idem sa postaviť do kúta. Vlastne nejdem...Jorik ma čaká a on má požiadaviek celú kopu. Myslím, že do večera mám o program postarané a do kúta sa nedostanem.

 

No ak by predsa, tak vám z neho mávam! A hej, ten kút je na 25Tovey Crescent.  :)