Oplatí sa hľadať

Posledné dni som písala veľmi dlhé blogy.....príliš dlhé na to,aby sa dali čítať bez záložky. Preto sa budem snažiť byť dnes stručnejšia.....Tak stručná ako zvyknú byť stručné moje rána. Keď ani neviem ako, mám Jorika pri sebe, ktorý viac nechce spať sám v posteli, ale pri mne.....tak sa bruško vyplní jogurtami, zapne sa telka a po chvíli počujem jeho pokojné chrápanie.....telku vypínam a viem, že mám čas byť znova sama. Ale zase len na chvíľu.....i minúty sú stručné.

 

Dnes máme pondelok. Škôlku. Teším sa.....a možno by som sa nemala. Keď sa teším, veci sa zvyčajne nevydaria ako by som si ich želala. Ale neviem si pomôcť. Teším sa na cestu do knižnice, ako zavolám sestre a ako jej porozprávam , zas a znova, o všetkých nezmyselnostiach, ktorými prechádzam. Usmievam sa.....a dvíham obočie v úškrne.....tá si toho zase vypočuje:).

 

A nech!

 

Dnes jej porozprávam o tom, ako som si včera vypýtala pól hodinku času pre seba.....od môjho muža, ktorý tak pre mňa bez váhania urobil, za čo mu ináč posielam jedno vrelé ďakujem . Zatvoril sa s Jorikom do detskej izby, aby som sa mohla ja pokojne rozvaliť v papassane a 30minút relaxovať. Hej, 30minút ......presne toľko trvá  jedna youtubová hypnóza. Nič nefungovalo :). Darmo som sa  snažila, v hrdle ma škriabalo, kašľala som.....a hoci som vypila niekoľko lyžíc detského sirupu proti kašľu, hrdlu to nestačilo.....a tak som to vzdala.  V takom stave nebola som schopná "chytiť" nič. Ale že vôbec nič. Nijaké správy z minulosti ako dôkazy pre mňa sa nekonali.  Nevadí, aj zajtra je deň. Ostali mi len vlastné dlane, ktorými si môžem telo objať  a šepotať pritom  popod nos, že si veci budem musieť aj naďalej len po svojom vysvetliť..... no , fantáziu na to mám. Pevne verím, že  keď sa budú mať veci stať, stanú sa. A tak nateraz vyhlasujem mier. Vyhlasujem ho aj preto, lebo  už viem, čo viem :)  ale aj preto, že žiaľ,  nie práve nadšene zisťujem, že informácie, po ktorých pátram , sa opakujú. Že  kníh je síce veľa, ale  opisujú rovnaké veci. Obsah slov je rovnaký......videá to samé.  Posielajú ma inam hľadať a ja sa vzpieram...., lebo neverím, že sú tak stručné. Musí ich byť viac.... Možno  ich len ja nevidím...a možno len potrebujú čas, aby sa znova ukázali. Dobre tak, čas je to, čo ešte stále mám ...a môžem s ním obchodovať.

 

Ináč, aby som veci úplne odhalila......chcem sa vám s niečím priznať.

Posledné týždne boli pre mňa naozaj ťažké. Čo som videla a zažila, mnou otriaslo úplne celou. Jedna duša ľudská nemôže sa na to pripraviť. Ale vraví sa, že všetko  zlé je na niečo dobré. Vo mne sa prebudili staré strachy, vynorili sa staré otázniky ...... Pocítila som neskutočný hlad po pravde. Po vysvetlení.....Bola som pripravená počúvať, kopať lopatou, ak bude treba .....len aby som sa dopátrala odpovedí. A teraz, po pár dňoch na to spomaľujem...... kdesi akosi, pokoj strieda hlad. Neviem to lepšie opísať ako keď napíšem, že je to ...akoby som si v sebe posledné dni skladala svoj osobný scrapbook. Je to smiešne ,lebo asi predčasne píšem, že sa mi zdá hotový. Ba dokonca si myslím, že on vlastne vždy bol....len ja som na neho ...ani neviem prečo vlastne, v celom tom ošiali......zabudla. Mám šteklivý pocit, že  sa na mňa usmieva a vie dobre prečo. Môže to byť ozaj tým, že  som jeho obsah dávno poznala ?  Je to ......... je to akoby ste si pozreli album plný fotiek, ale zabudli si tie fotky otočiť na druhú stranu, aby ste k fotkám pridali aj pár informácií. To som teraz, v tieto posledné dni, robila....ani si to neuvedomujúc.  Otáčala som fotky. A videla všetko to, čo tu pri mne stále bolo, nikdy neodišlo, len čakalo, kedy si to uvedomím, že to tu je a netrpezlivo čaká na znovuobjavenie. S úsmevom krčím ramenami. Tak mi to dlhšie trvalo.......

 

A čo je vlastne to , k čomu som v tom svojom súkromnom scraapbooku dospela?

 

Že som,  aká som.

 

S rozprávkami po svojom boku....vlastne po všetkých mojich stranách, sú mi tak verné ako psi..., boli pri mne stále , nikdy odo mňa neodišli....ani vtedy, keď som toľkokrát spochybňovala svoju prácu a chcela byť "vyspelejšia" vo svojej tvorbe, aby som dospelým viac ladila. Neopustili ma.

 

Už viem, že som aká , som.

Vždy som taká bola....

 

Som rozprávkar.

 

Nie som výtvarník, nie som spisovateľ. Nie som nič, len rozprávkar. Vlastne, som až rozprávkar ! Prečo som na to zabudla? Veď mi to toľkí kričali do uší? Možno preto, že také povolanie ani nie je nikde zapísané a pritom nás je takých viac :). Ale už to viem. A všetko do seba zapadá. Veď jakživ, čo si spomínam.....mala som rozprávky vždy po ruke...... jak som vôbec mohla zabudnúť?

 

Na rozprávky malej autorky, s ktorými som kdesi na základke vyhrala celoslovenskú súťaž....., na rozprávky žltého macka, moja ďalšia séria rozprávok , ktoré som napísala ako pubertiačka a ktorými som si vysvetľovala veci okolo seba, na troje smutne odložené plne ilustrované rozprávky, čo som napísala v posledných rokoch....keď som bola kdesi úplne "stratená" v smútku našej rodiny....

 

Prosím , ešte sú veci, ktoré nedávajú úplne zmysel...fotky, ktoré ešte musím otočiť....ale myslím, že čo je tam, na tej druhej strane popísané, vlastne tak troška aj poznám. Len si to ...dooverujem a aj to len ak mi to bude umožnené. Ak nie, nevadí. Čo sa mi podarilo v sebe nájsť je pre mňa veľká vec a som za ňu nesmierne vďačná. Akoby ma niekto zdvihol do vzduchu a pevne usadil na miesto pre mňa ušité. Cítim sa doma. Preto, hoc to bude v tomto prípade smiešne znieť, vrelo odporúčam (ako zvyknem vrelo odporúčať detské knihy:) každému, aby si našiel čas a pátral. A skúšal a nesmial sa veciam, nad ktorými iní dvíhajú varovné prsty alebo nimi opovrhujú. Nikdy neviete, čo nájdete.

 

Ja som ešte neodhalila úplne všetko..pár vecí zmysel nedáva. Ale je to skôr ..akoby mi ku knihe chýbal úplný záver. Tak trocha, viem si ho domyslieť aj sama. Sú to však veci nepodstatné..ako moja zaľúbenosť v drobné nahusto naskladané vzory na látkach, aké sa kedysi nosili a aké sa dnes často vidia na detských dievčenských šatičkách...a v pletené svetre s osmičkami..... Myslím, že patria ku mne....k postave mojej rozpravkárky. Ono...., už ako dieťa som ich hľadala , lovila v skrini na chodbe u babky, obliekala sa do nich a písala. Hej, ako dieťa, robila som veci bez rozmýšľania...., inštiktívne...vtedy nepotrebovali byť dôvody na veci, prečo sa robia ako sa robia. Stačilo, že tešili. Taká škoda, že som na to časom úplne zabudla.  

 

 

Som rozprávkar. Ako dobre sa mi to vyslovuje.

I môj skicár o tom rozpráva....

 

 

 

Ups....myslím, že som znova zabudla byť stručná!

Bez záložky to zase nepôjde.

Skúsim zajtra....sľubujem.

 

Už ako rozprávkarka.....mávam k pondelku.....z 25Tovey Crescent.