Ak som včera písala najkratší blog...tak dnes plánujem i ten prekonať. Nekonám tak zámerne, lebo som lenivá písať....ale môj dvojnohý poklad na mňa už dlho čaká, kedy dokončím svoju rannú pracovnú rutinu a budem tu konečne znova iba pre neho. A moja dnešná ranná pracovná rutina......zvrtla sa a ....nemohla som si pomôcť, musela som ju nasledovať....tichúčko našľapovať do šľapají, čo po sebe nechala, lebo .....lebo aj keď viem, že mnohí...ozaj mnohí budú krútiť hlavami, ja sa pokorne klaniam a prijímam , čo mi bolo "poslané" a prosím ozaj nemôžem ináč konať, než konám.
Myslím, že viem, čo sa odo mňa očakáva. Čítam to v mnohých správach, ktoré dostávam , odráža sa to v požiadavkách na farby a na obsah kresleniek. Hej, rozumiem, viem, chápem.... a predsa, nie naschvál , tvrdohlavo alebo s úmyslom sa oddeliť či nejak zviditeľniť, uberám sa iným smerom.
Začínam sa cítiť ako umelec. Moja myseľ žije umením. Občas chce prasknúť ako je plná vecí, ktoré chcú ísť von. Ruky nie vždy stačia. Slová iných potláčam , úprimne v nádeji, že pochopia.
Nie som nijaký toreádor.....moje ramená sú úzke, plecia útle.....som len žena a čo sa mi vkladá do dlaní je surové, chladné ,občas desivé. Najskôr som bola z toho nadšená, pustila som sa s vervou do práce...konečne, konečne čosi veľkolepé, oh, tak som na to čakala! Potom som spľasla, vystrašila sa, videla odmietavé tváre ľudí....kto by už len toto chcel? Hej, kto by už len toto chcel...... Ohla som sa v chrbte až k samotnej zemi. Ale dnes sa znova dvíham. Možno nie som mocná, možno mám poslanie písať rozprávky a možno tie rozprávky nemusia byť veselé......a farebné a možno budú šťastné čierne.
Nie je to pre mňa vždy ľahké....akokoľvek to môže znieť smiešne , aj pre mňa samotnú môžu byť moje vlastné kresby desivé. Gumovala som veľa včera.....ako sa oči báli pozrieť......ale vo finále som bola spokojná s odhalenou identitou. Vedela som si ju odniesť na tých mojich chudých kostiach. Hm..., presne tak...vedela.... Odkladám očakávania bokom, nijaké nemám, keď potajme, pomedzi zákazky , pracujem na svojom projekte. Zbieram ho ako sklenené jahôdky a navliekam na steblá ako písmenká do riadkov....ach tie príbehy! Lustrujem vo svojej knižnici.....presvedčená, že nemôžem byť sama. Takáto divná.......čierna. Tooooľko kníh, čo v nej mám....veselé farby, veselé postavičky...milené hračky, milené slová. Sypú sa odvšadiaľ. A predsa, čosi zo zadného radu svojich pokladov ťahám von a moje ústa dýchajú znova ... tu...tu ....tu.
Kresby okradnuté o farby.....
....pripomínajúce mi moje vlastné linky....
Nie som sama.
Edward Gorey......skoro ako Edgar Allan Poe....
Prstami hladím....očami snorím....
Snorte aj vy , ak sa nebojíte...ak sa vám tieto veci príliš nepriečia.
Ja v tom všetkom nachádzam domov. Nateraz ma to volá.....nie kvôli tomu, čo sa "mi" stalo....vždy tomu tak bolo. Je mi tam pohodlne. Taká som. Som doma.
Kresby si pýtajú slová....už ich mám. Sem ich ale nedám. Nechcem veci unáhliť..... Moje čierne rozprávky sa spájajú dokopy...ani si neviete predstaviť, aké krásne je to pre mňa vidieť ich "rodiť" sa spod mojich prstov....som ich matka.
Nikde im nebude lepšie ako pri mne.
Zatiaľ sú tri. Už by aj stačilo...ale nemyslím, že tomu tak bude. Akoby v pozadí svojho periférneho videnia vidím kôš , veko sa na ňom nedá zatvoriť.
Aach....mať tak len viac času a viac párov rúk.
No mám len jeden a teraz ich kradnem z toho čierneho rozprávkova, kde sú ako ruky dirigenta....opovážlivo slobodné a zamestnám ich každodennými činnosťami.....riadmi i praním....hladením i kŕmením a viem, že ony reptať nebudú...dočkajú večera, dočkajú farby , ktorá im ladí....aby potom už za šera lampy mohli znova dirigovať ...rozprávky.
Mávam vám ku krásnemu dňu. Ako ináč z 25Tovey Crescent.
ps: možno nič nedáva zmysel, ale ono bude......
už som doma.
No comments:
Post a Comment