Verím tomu, že veci sa dejú, lebo sa tak udiať pre niečo mali.
Svoj včerajší blog som písala pre všetkých mojich priateľov, ktorí sa "schovávajú" , lebo z neznámych príčin cítia sa "zraniteľní", keby povedali ako "veci vidia". Som nová v týchto vodách a možno si ešte neuvedomujem, aký vie byt svet škaredý. A možno som videla veci škaredšie a preto sa tohoto tu zase až tak nebojím . Ale jedno to nie je ani mne.
V knihách , ktoré posledné dni počúvam, sa často spomínajú diplomy. Uvádza sa background ako čosi , čo má dať celej "knihe" alebo celému názoru troška vážnosti. Spomína sa to zámerne, aby sa ukázalo, že to nie sú len "spirituálne" naladení ľudia, ale aj vedci, odborníci, ktorým čosi nesedelo a začali pátrať. Nezabúda sa temer nikdy podotknúť, že napísať knihu bolo pre nich riskom......že stratia autoritu, možno aj prácu a ako ľudia "skrachujú". Moje blogy nie sú knihy. Moje postoje nestoja skalopevne na rovnakých základoch ako tie, o ktorých majiteľoch tu teraz píšem. Som len niekto drobný, tak drobunký....kto len pričucháva k tomu, za čo sa niekto "vystrašený" postavil.
Včera som písala o svojich dvoch snoch....nevravím, že to boli moje minulé životy. Ale možno aj. Odžila som si ich vo svojej mysli a čosi mi priniesli. Nie som meditatívny typ. Ou, ani náhodou!!!!! Rodina by vedela rozprávať! Neviem ani len obsedieť v pokoji zopár minút, už ma mrle žerú. Nemyslím, že niekedy meditovať budem , ale ...každopádne, ak by sa mi to podarilo, v mojom prípade by to vôbec nebolo na škodu. Aj preto sa teším, že som mala "šťastie" na tieto dva sny.
Dlho som zvažovala, či ich písať mám alebo nie. Potrebujem, aby niekto , možno aj predavačka u nás v drogérii, ktorá sem raz do môjho blogu skočí, vedela o mojich "snoch" ? Asi ani nie...ale zase, ja by som rada vedela o snoch tých druhých.... Načúvala by som ich potichu a možno si ich zapísala.... Preto sa staviam na misku váh a balancujem uprostred.
Dala som si dúšok jablkového džúsu.....fľaša je temer prázdna. Ako sa mi rozlieva v brušku, vytláča odvahu von. Nech sa aj svet hore nohami obráti, odvážnemu šťastie praje. A tak napíšem.....
Sen prvý.
Videla som svoje krásne topánky. Blýskali sa čistotou. Boli nové. Z nich sa mi smerom ku kolenám ťahal pár bielych podkolienok. Mohla som mať 8-9rokov. Bola som dievča s rovnými svetlohnedými vlasmi, tak rovnými ako steblá trávy. Zastrihané boli poniže uší, nijaká ofina len jedna sponka na pravej strane. Mala som na sebe oblečené čosi ako školskú rovnošatu.....a možno to bol len odev dievčat , aký na môj vek "sedel" v tých časoch. Kratšia sukňa, tričko s krátkym rukávom? Nie som si úplne istá. Bola som v dome, v prekrásnom dome s vysokými stropmi . Nádherný masívny luster (chandelier je lepšie na opis) visel zo stropu, na stenách obrazy, nábytok zdal sa byť malinkí v tom priestore. Pomerne široké schodisko so zábradlím z tmavého dreva ťahalo sa hore. Tam hore, kde bola aj moja izba. Vyskakovala som hore dole prvými schodíkmi , skoky tlmené kobercom. Úplne hore som ale nikdy nevyšla.....neviem prečo. Ostala som v tej chodbe a nie sama. Bola tam so mnou žena. Slúžka, mala kučeravé vlasy, rozpierené, stiahnuté do uzla s drobným čepcom. Čierne šaty, biela zástera. Utierala prach. Nerozprávala sa so mnou, ani ja s ňou. Necítila som ku nej nič, bola "len" služobníctvo. V druhej scéne som sa preniesla von...do ulíc. Podľa chladu odhadujem, že sa mohla končiť zima ? Mala som na sebe kabátik, mama ťa ťahala za ruku. Nevidela som jej tvár....ale bola to "panička". Odetá v peknom kabáte, v topánkach, čo cinkali po chodníku. Ponáhľala sa niekam. A možno ani nie...možno len chcela čím rýchlejšie prebehnúť ulicami a nevidieť , čo sa tam deje. Nechcela najmä, aby som to videla ja. Počujem jej hlas ako mi radí, aby som sa nedívala, že to nie je pre moje oči. Ale ja som sa dívať chcela....kohosi vonku bili. Veľmi...veľmi som to chcela vidieť......Šteklilo ma to v brušku.....mala som z toho "zvrátený pôžitok"? Bola som Nemka, bohatá Nemka a ak sa nemýlim, bol čas druhej svetovej vojny. (ps, aj keď som na reinkarnáciu nikdy neverila, veľakrát som sa pristihla, ako listujem v knihách, v kronikách medzi fotkami a hľadám sa....vždy som mala pocit, že by som tam niekde mala byť. Nikdy som sa nenašla..ani len záblesk , náznak...že som na stope. Mohlo by byť toto vysvetlenie, že som tam ani nikdy byť nemohla? Lebo som stála na opačnej strane? ) Umrela som v kruhu rodiny a blízkych....milovaná ,rokmi skolená. A smutná...lebo som vedela viac, než tí, čo ma milovali a v presvedčení , že keby to o mne vedeli, nestáli by teraz pri mne a nemilovali by ma ako ma milujú....
Sen druhý si nateraz ponechám. Na zajtra možno..... Lebo...lebo aj iné veci magické sa stali a hoci si ich netrúfam všetky sem nahádzať...aspoň zopár by som sem rada pridala.
Včera a tiež dva dni dozadu.......sa mi, s mojím povestným sekáčovým šťastím, podarilo nájsť dve prenádherné detské knihy. Sú tak úžasné, že si ich nedokážem nechať len pre seba a hádžem ich sem, do seriózneho a mysteriózneho blogu, kde sa vôbec nehodia...aby odľahčili tému a potešili oko.
..čarovný príbeh dievčaťa, čo ostalo samé na ostrove a učilo sa prežiť...možno skôr dobré ako príručka pre stroskotanca ako návod na prežitie s prekrásnou "doprovodnou" ilustráciou k tomu:)
...a tuto zase radšej biedny príbeh ryšavého dievčaťa, čo sa bálo Santa Clausa a upchalo mu komín. Navzdory textu ide ilustrácia v červenej linke ...ach....moje srdce sa plieska o plafón. Definitívne srdcovka! Aj preto som vám celú titulnú stránku odfotila, aby ste si mohli aj vy takú parádu pohľadať:).
Včera mal Jorik škôlku a ostal v nej o hodinu viac ako doteraz. O hodinu viac sa odteraz budem môcť v knižnici chúliť aj so svojim skicárom na kolenách....a kresliť. Trebárs aj takéto neznáme rodinné portréty.....
Píšem trocha "splašene", lebo už každú chvíľu očakávam ťapkanie Jorikových nôžok. O takomto čase je už zvyčajne dávno hore.....s raňajkami v brušku, telka hrá, možno už aj druhé DVD sa blíži ku koncu. Susedovie práčka drnčí o dušu už od ôsmej.....keď žmýka, vibrujem aj ja o poschodie nižšie. Ako je možné, že tu Jorik ešte nie je?
Tak je.....Už je. Už aj telka hrá a ráno je také, aké ho poznám.
Mrkám okolo seba...je toho viac , čo som chcela napísať....ale na dnes viac nezvýši..... Na dnes "zvýšilo " už len na jedno - zamávanie ku krásnemu dňu. A nech ho máte najkrajší.
Cink z 25Tovey Crescent.
No comments:
Post a Comment