Jorik chrapká na gauči...a mne sa to príjemne počúva. Aj by som ho cvakla a ukradla si momentku, tak chutne vyzerá to jeho chrápajúce telíčko....,ale neurobím tak. Nechám si ten obraz pre seba, vtlačím ho na osobný hardisk, aby bolo do spomienok. Do tých cenných. Poslednú dobu mám pocit, že pomerne veľa cenných sa mi rodí.....a ono, možno sa rodili vždy, len ja som si ich nevšímala.
Ako včera napríklad....., keď sme sa k večeru s Jorikom rozhodli, že upečieme koláč. Jorik sledoval telku, ja som sa schúlila vo svojom otáčavom kresle dobre si vedomá všetkých možných receptov, aké by som mohla z obsahu našej chladničky vyčariť. Zvyčajne som používala kuchárske knihy od dám Tekelyových....ich zdravé ingrediencie mi vyhovovali....,hoci, priznám sa, aj ich recepty som menila a obmieňala a mnohé nadobro po svojom zmenila a to tak natrvalo, že som si ich dovolila v knihách samotných prepísať. To všetko je verím povolené a pre autora neurážajúce, lebo akokoľvek sa s receptom naloží, základ beztak prišiel od neho. Ibaže včera som nechala tieto poprepisované recepty odpočívať. Radšej som vzala do rúk mamkin receptár a listovala v ňom. Koľko dobre známych receptov sa na mňa vyvalilo von! Koľko spomienok! Plakala som, lebo ináč sa nedalo.......akosi, nevedela som sa zbaviť obrazu jej prstov , jej rúk....keď recepty písali, keď umazanými stránkami listovali.....keď bezvládne padali z gauča dole..... Plakala som potichu, ale Jorik si to všimol. Viem, všetky negatívne strasti a útrapy rodiča by sa mali pred deťmi tajiť, ibaže ja si to nemyslím. Všetky isto nie......len treba rozumne selektovať a najmä, vidieť smútok je jedna vec a uvaliť na drobné pliecka osobné starosti , zas druhá. A to druhé si ja nedovolím! Navyše , pravda je, že ja, keď plačem , som ako indián...tak načo hrať divadlo? Jorik nechal rázom telku tak a nedal si pokoj , dokiaľ sa mi nevyškriabal do náručia a raz tam, čuduj sa svete, mlčal a nič sa nepýtal. To ja som rapotala, že len sa mi smutno urobilo....lebo mi chýba babka pyžamka . Že by som jej rada zavolala, ale nedá sa...lebo veď on vie.....odišla spinkať, lebo už bola veeeeľmi unavená. Jorik ma hladil po tvári a pusinkoval mi ju. Detské pusinky majú zázračnú moc. ,,Mama, netráp sa....." (naozaj povedal, mama, don´t worry), ,,ja budem teraz tvoj najlepší priateľ, čo ty na to?" ( I would be your best friend, how about that? Do you want that? Hm?) Prikývla som. ,,Dobre mama, už sa netráp.....som tvoj najlepší priateľ, všetko bude v poriadku." (Ok mama, don´t you worry.....I am your best friend, everything will be ok....) a....aby som nezabudla.....záver ukončil ,,Nesmúť viac, buď šťastná! Už si šťastná ? " (don´t be sad mama, be happy, are you happy?)
Ak toto číta náš tata....on vie, pozná to. Jorik sa často fixuje na šťastie....najmä to moje.
Tak som si utrela líca od sĺz, nechala roztečenú maskaru nech si ma po svojom pomaľuje a z množstva nezdravých ale chutných receptov, vybrala som jablkový koláč. Mamke pri ňom v receptáriku svietila "fajočka", odkliknutý, schválený.....hoc, nepamätám si,že by mamka vôbec niekedy čosi také upiekla.
Posadila som Jorika na kredenec a spolu sme vážili a miešali a nahrádzali, čo sa dalo...miesto palmarínu maslo , miesto bielej múky špaldová, miesto bieleho cukru trstinový.....jablká šup šup v šupke radšej ako bez nej.
Toto z toho napokon vyšlo. Tata sa do neho ráno pustil a myslím ,že ochkal.....a bol by zjedol aj viac, keby som ho nezastavila, aby nebol ako drevorubač , čo sa s lyžicou do torty pustil...nech si kúsok odkrojí...... ( viď foto....jeho načatý kúsok)
A zatiaľ, čo sa to u nás večer pieklo a byt sa prevoniaval vôňou pečených jabĺk, s Jorikom sme si každý dali vankúše na kolená, na tie vankúše skicáre a kreslili sme.
.....nič nové som nestvorila, len dokončila staré.....ako i tento tu, obtiahla som linkou čiernou a pridala kde tu fialovú....
....a potom i tento hvezdnatý obrázok som dokončila....., kde bolo práce o čosi viac....., alebo radšej presne akurát dokiaľ sa koláč nedopiekol a tata sa nevrátil z práce domov.
Dnes ráno som si kresbičky rozložila po stole....tak trocha s hanbou, že ich ešte stále doma mám, lebo mnohé už majú svojich nových majiteľov.
Vlastne, keď spomínam nových majiteľov, musím napísať , že mi to príde temer ako zázrak, ako sa posledné dni moje kresbičky rozbehli do nových domovov.....ono, mne to príde vždy ako zázrak...., keď sa tak udeje, teším sa z každej jednej "slobodne" zakúpenej vecičke či obrázku......lebo ono bývajú hluché obdobia, kedy sa človek začne spochybňovať, aj celú svoju prácu...a potom sa to stane, ako záchranné koleso, začnú sa diať veci magické, niekedy len po kvapkách, potom doslova pršia a nové sily sa nalejú ....presne práve včas ,aby sa neprestalo, ale šlo ďalej. Ozaj vrúcne ďakujem každému, kto si odo mňa čokoľvek kúpil....
A keď už spomínam zázraky....a dnes o nich vlastne píšem nonstop, od Jorika cez koláč až po predané kresbičky, nedá mi nespomenúť dnešné ráno....keď som namiesto všetkého prospešného ,čo by sa zišlo urobiť, schytila do rúk ihlice a po pravidelnej dávke Kvietkovcov a dnes aj Kvietkovníčka (prosím, vrelo odporúčam....aj ako stará koza, jak ma mamka občas volávala, vypočula som si prečítaný úryvok z knihy do samého konca a krásne mi potom ostalo na duši...., lebo dobre sa to počúvalo tobôž v dnešnej dobe plnej "agresívnych" rozprávok . Maminy vedia. Držím prsty takýmto nevinným projektom.....a Andrejke ešte o to viac. Prosím, aj keď deti nemáte, smelo si to vypočujte, uvidíte, budete sa...tam hlboko v sebe, usmievať. ), pustila som si videá o hypnóze a o minulých životoch. (viem, nie každému toto sedí....a hádam by sa ani nemalo o týchto veciach verejne písať, ale ..veci sa majú tak, že nepíšem tieto blogy ,aby som sa páčila, alebo ladila čo najviac ľuďom, píšem ich tak, jak sú a možno...možno....možno niekomu pomôžu) Ako som ich počúvala, lenivá som bola dávať ihlice bokom....napokon tak ani nebolo treba učiniť, aj s ihlicami v ruke cestovala som vo vlastnej mysli a smiala sa i plakala, ako som odkrývala seba samú pred sebou samou. Prosím, nepíšem , že sú to veci pravdivé, pre mňa však boli zázračné a obdobne ako Kvietkovníček, i toto vrelo odporúčam, za seba....lebo či už je to fantázia alebo pravda.....zas a znova dobre na duši ostalo.
Aha tu......toľko som naplietla....čo som si dnes levitovala v myšlienkach.
Dnešný blog...akosi, rozbila som na drobné kúsky. Či sa mi to iba zdá?
Nemajte mi to za zlé prosím....som ako šteňa, čo snorí a zisťuje , koľko krásneho okolo seba má . Prosím, videla som to aj predtým, tie krásy boli stále okolo mňa, ale videla som ich len očami , necítila ich v sebe. Paradoxne, činím tak teraz, keď už nie som dávno "šteňa", navyše ako niekto, kto nie vždy zvládne neodvrátiť tvár , keď sa mu do cesty postaví zrkadlo.... Isto iste, deje sa tak preto, že ma posledné dni vytrieskali sťaby v práčke a ja sa učím na zemi znova pevne stáť. Nič už nebude ako bolo.....ostáva mi to len akceptovať, ale čo urobiť môžem , je posnažiť sa ,aby sa "príslovie" tvrdiace, že všetko zlé je na niečo dobré, obrátilo na skutočnosť.
Cinkám vám dnes a aj mávam....z 25 Tovey Crescent.
No comments:
Post a Comment