Blogový monológ

Pracujem...stále pracujem.....príde mi až neuveriteľné, koľko času strávim ťukaním na svojom počítači. Dnes ráno som vstala po druhej v noci...., úplne si istá, že poviedku, ktorú som mala v hlave odohratú toľkokrát, ktorej dej som dôverne poznala, prosto musím raz dva napísať. Ibaže, nestalo sa. Nuž, občas sa rýmy tak ľahko v letku nechytajú a ja som musela priznať porážku. Navyše, keď na niečom makáte toľké hodiny, aj strácate súdnosť a je dosť možné, že až si ten zázrak ranný prečítam, že ho celý vymažem:). Hm, nechám sa prekvapiť.

Dnes je nedeľa a môj milý má hokej. Neviem, koľko času z dňa pripadne mne, ale budem za neho bojovať. Jorik spí na gauči.....som za to vďačná, jaj nechutná mama som! Ale počas dňa si užijeme jeden druhého až až. Včera sme boli napríklad spolu na preliezkach.... Po zime vôbec prvýkrát. Potom sme zabehli do sekáču, lebo mi došla všetka vlna a rada by som Jorikovi ešte aspoň jednu deku uplietla. Nuž, s mojim včerajším úlovkom mu ich napletiem hneď niekoľko! Stalo sa totiž, že v sekáči, do ktorého som zámerne vošla, lebo už vo výklade mali vlnu, som našla obrovský prútený kôš plný všakovakých klbiek. Bola som úplne ohúrená ich farbami. Navyberala som zo sedem von a popýtala sa na cenu. Majiteľ je tam taký postarší holohlavý pán....má veľmi rád Jorika. Temer stále mu niečo zadarmo dá. Podstate na čokoľvek si môj synátor ukáže prstom. Darmo sa bránim, tvrdí, že mu Jorik vždy urobí krásny deň a že od Jorika ešte lepšie dieťa nevidel. (Áno, už som zvažovala aj možnosť, že je pedofil...ale prisahám, ten človek má srdce na dlani...neverím, že by niekedy niekomu ublížil!) Nuž tak ten pán ku mne prišiel a prstom zakrúžil nad mojim výberom.....,,Toto všetko..."
,,Nie nie! " bránila som  sa a v duchu si myslela, nech mi len nedáva jednotnú cenu.....radšej po klbkách nech mi to nacení, že si svoj výber vyskladám, však sa nedoplatím.... Ale on ma nepočúval a pokračoval ...,,Toto všetko...povedzme za 2libry."
Takmer som odpadla! Aj som navrhla vyššiu cenu, ale pán sa odbiť nedal. Vraj mu ešte stále ostal plný kôš. A tak som vám milí blažená! Domov som si odniesla tašku plnú úžasných klbiek! Viem, foto by si to žiadalo, ale ja ho nemám.....,lebo, treba pripomínať? Že od druhej ráno tu trieskam po klávesnici ?

Aj ma napadlo, že by hádam nebol zlý nápad tu niečo z toho môjho popísaného zverejniť. Ale...nie som si tým nápadom až taká istá:), lebo....ak by sa mi to raz podarilo zverejniť, kto by si to kúpil, až by to mal načítané?

Prosím, ospravedlňte ma. Myslím, že nie som schopná rozumného blogového monológu. Možno by sa zišla prestávka. Ibaže na to som príliš tvrdohlavá a súťaživá a .....nemôžem vynechať ani smutný fakt, že ak niečo vybieha z normálu, znervózni ma to. Ranný blog už je súčasťou mojich rán, nenapísať ho, by bola osobná prehra! (a vyradenie z normálu :) Nuž, ostáva mi len dúfať, že situácia sa čoskoro zmení (môj milý mi prezradil, že je len dočasná, lebo sem čoskoro svokrovci dôjdu a on bude mať voľno , tak ho chce teraz nadrobiť. Fuch, poviem vám.....to nadrábanie ma zabíja :). Ale vydržím......Autorka Harryho Pottera tiež nemala na ružiach ustlané, keď čarodejnícke príbehy písala...lebo ak neklamala, písala ich sediac po kaviarňach s kočiarom pri sebe. Takže nevzdávam sa a bojujem! Nech žije práca!

Ale vám ju neprajem, nie dnes...však je nedeľa (ozaj je?) a mávam vám ku krásnemu dňu z bytu na 25Tovey Crescent , kde sa temer nonstop stále svieti :).