Zlý sen

Dnes nemám nijaké fotky.....len slová.
A i z tých som vyždímaná. Zas a znova, vstala som krátko po druhej ráno a hneď som písala. Poviedka o Oskarovi je hotová. Teším sa a hoci som si ju ešte celú neprečítala, či má ozaj hlavu aj pätu, pomyselne sa tľapkám po pleci, že som to víťazne doklepala do konca.  Žiaľ, iné veci ostali nedokončené...:(.

Dnes má Jorik škôlku, skúsim dobehnúť zameškané povinnosti ako nepoodpisované maily , ktoré sa mi kopia a prenasledujú ma všade ako môj vlastný tieň.
No i chladnička zíva prázdnotou....tak uvidím...ako s časom počarujem a čo napokon reálne stihnem. Včera sme totižto zašli do obchodu s technikou, aby sme sa obzreli po aktuálnej ponuke čohosi, čo by som mohla so sebou kade tade nosiť a využívať "to" na písanie , no a na nakupovanie potravín akosi čas a energie nezvýšilo. A ....hoci sme v tom obchode s technikou strávili celkom slušný čas, nič sme nekúpili. Lebo keď už som mala konečne svojho víťaza a len tak som si to na ňom skúšala, zistila som, že na písanie v slovenskom jazyku mi tam chýbali všetky mäkčene a dĺžne. Ono, dalo by sa....samozrejme....dodatočne by som ich dopísala...., ale .....neviem, možno sme boli iba všetci unavení, nechali sme počítače tak a šli sme domov.
Veľa osohu už doma zo mňa nebolo. Len som sa šúchala po byte. Trocha som písala ale viac som spala na nohách. Nočné písanie si bez pochýb pýta svoju daň...preto som bola na seba nesmierne
hrdá, že som ešte vládala Jorika celého oriadiť, do pyžamka obliecť, umyť, zúbky mu vyčistiť, ba aj do postele sa s ním schovať a tri knihy mu prečítať.

A potom som usnula a snívala sa mi desivá nočná mora a ja si matne spomínam, že každej nočnej more by sme sa mali vlastne tešiť, lebo sú pre nás čímsi ako varovaním, že niečo nie je v poriadku. Asi nie je. Som posadnutá svojou prácou. A občas sa bojím...ako sa bojím, kam nás vietor zaveje..... Je podivné, ako si nevieme nájsť miesto...ako semiačka púpavy letíme raz tam raz onam a nikde to v našich srdciach necinká, aby sme s určitosťou vedeli, že tu sme doma. A bojím sa aj starnutia a ešte aj smrti. Neklamem, verejne sa priznávam. Lebo či chcem alebo nie, vidím ako čas maľuje . Po mne i po mojich blízkych a potom sa bojím, kam to všetko smeruje a že jedného dňa sa tie moje "strachy" stretnú a ruky si podajú. Ono , aj keď sa na hlavu postavím, stane sa tak. Skúšam byť rozumné dievča, ale som trocha nanič žiačka.

A viete, čo mi na to pomáha? Zhŕňať všetko a zatvárať to v sebe. Môj ty Bože , som skvelý krabičkár (alebo škatuliar?) , všetko balím, uskladňujem a po všetkom píšem..."otvoriť až dozrie čas, rok 2017 ešte nepripravená.

Dobre , mám v sebe skladisko. Bola o tom moja nočná mora? Nikdy sa nedozviem, ale dobré je, že mám okolo seba blízkych, ktorí ma v tom samú nenechali a keď som sa napokon z toho desu zobudila, stáli okolo mňa ,aby ma objali. Ba i ľahli si ku mne do postele , jeden z jednej strany, druhý z druhej....moji dvaja chlapi.....cítila som  sa ako plátok syra bezpečne schovaný v burgery.

Drahí moji, dúfam, že i vy máte takých ochráncov pri sebe....to vám na dnes želám...z 25 Tovey Crescent.