Tak trocha lovím v detstve

Jorik je už hore. A predsa, nie tak úplne. Usnul na gauči, zabalený v tyrkysovej deke, s bruškom plným jogurtov. Vonku je tma.....mal by byť ešte v posteli....., očividne je aj unavený, ale to on neprizná. Myslím, že  je mu len  v tej posteli otupno samému, preto za mnou chodí ....no čo už s ním, von oknom ho nevyhodím, jak sa u nás hovorievalo. Teraz mi tu chrapká a to je dobré, lebo chrapkanie blogovaniu nevadí.

 

Včera som niečo sľúbila, ale nie som si istá, či som správne naladená. A či niekedy vôbec budem. Tieto veci, zdá sa mi, že ani nie je dobré na plné ústa do sveta púšťať, každý si hľadá svoj názor, má svoju pravdu právd. Ja sa im síce snažím načúvať všetkým, ktoré mi skrížia cestu..., ale pomalá som popri mamičkovaniu a zároveň......som si vedomá, že ako človek aj ovplyvniteľná a je preto dosť možné, že hneď tá prvá z právd, ktorá sa mi  predostrie a upokojí odpovede vo mne, môže byť naveky tá moja.

 

Navyše, najlepšie na tom je, že ja v podstate ani neviem, čo hľadám. A tak  len počúvam. A nie len knihám načúvam, ale i ľuďom, ich spovediam.......porovnávam....a teším sa, keď niečo niekde klikne....taký zvláštny pocit to je , ako keď tipujete športku a trafíte sa do čísla.

 

Zatiaľ jediné, čo ozaj viem je..., že som hladná a chcem chápať. Nie je nič konkrétne, čo hľadám a predsa, dúfam, že nájdem odpovede, ktoré konkrétne budú. Najlepšie také, cez ktoré si prejdem sama.....aby ma vo vnútri počmárali , aby som si ich takto rukolapne v sebe odniesla, bez ďalších pochybností a možností ..... Nerobím si nádeje.....a ani náhodou nechcem byť "presvedčovaná" , že toto tu alebo toto tam je to, čo je pravdou právd. Chcem spoznať tú svoju a nech aj nikomu ladiť nebude , keď bude ladiť mne.....uhostím si ju v sebe a pochovám, rovnako ako svoje chrápajúce dieťa na gauči.

 

Smrť rodičov bola pre mňa oživením čohosi, čo som ako dieťa v sebe zamkla...lebo fantázia je síce fajn, ale radšej perom písaná, po papieri....transformovaná do rozprávok. Boli časy, kedy som sa bála. Viac bála ako je zdravé. Tak bála, že som temer noc čo noc zliezala z postele a krčila sa pri spálňových dverách rodičov, cez špáru počúvala ako dýchajú.....ach, už len ten pocit, že sú tam, že ak sa to "zlé" znova stane, som len na jeden výkrik od rodičov..... Nebola som vždy tak ďaleko.........bola som aj na jeden dotyk...,ale rodičom to vadilo. Rozprávali sa o mne, plánovali plány o mne a ja som tie plány nechcela. Chcela som len ich, aby mi rozumeli, aby mi uverili, aby ma skryli....najlepšie v ich posteli. Ale dostať sa tam, do bezpečia, bolo nemožné. A tak som sa uspokojila aj so sedením na kraji postele, neskôr aj s rohožkou pred posteľou, kde som sa schúlila do klbka naivne dúfajúc, že ak aj takto zaspím, že sa zobudím so svetlom skôr ako mamka a vrátim sa späť do svojej vychladenej postele a nik nič nezistí. Ale pravda bola, že som sa skôr ako na slnečné lúče budila na mamkine chodidlá, ktoré ma zašliapli...nechtiac.

 

Bojovala som so sebou.....s vlastnými démonmi a tlačila svoju detskú dušu ,aby verila, že sú to nezmysly. Písala som o nich neskôr, v poviedkach, ktoré sa tak poľahky rodili, jak ináč ! a tešila som sa , keď som neskôr videla strach v očiach testujúcich čitateľov . Fungovalo to! Horory sa stali mojim obľúbeným žánrom....ostávala som kvôli nim do rána hore....., lebo som chcela skúšať vlastné limity. Čosi na nich bolo fascinujúce. Tí herci, tie postavy....oni rozumeli. Nijaké motorové píly a sekačky.....Šiesty zmysel, Tí druhí.....Sirotinec..... Čosi sa vo mne otváralo a zatváralo. Otcove príbehy......( hej tatik, pamätám si ich a nezabudnem! hoci, zišlo by sa prerozprávanie.....možno raz...) o priľahnutí, o krokoch a tmavých postavách.....boli piliérmi. Bála som sa ich , nechcela si ich odžiť a predsa, čosi vo mne chcelo niečo z toho zažiť, ale tak.....aby to ostalo bez pochybností ....nie ako to z detstva, kde som sa nechala presvedčiť, že sú to nezmysly hodné psychiatra.

 

Vyrástla som v kameň. A nemá to nič s citlivosťou...tej mám na rozdávanie. Som hotová chodiaca kopa emócií...... Ale čo sa viery týka....tá mi ostala len na papieri pred mojím priezviskom . Viera bez viery. Obdivovala som sestru, keď našla nepopierateľne svoju vlastnú pravdu. Rukolapnú.....ozaj, ozaj sa stala! Ale jej, nie mne. Dobré pre teba...ale ja jej neverím.....ja ju potrebujem zažiť a hnevala som sa, pajedila....ak ju takto okato na vlastnej koži zažívajú iní, prečo nie ja? Stali sa drobné zázraky...ale hej, nič , na čom by sa dalo stavať. Teraz mám na mysli také tie, pri ktorých vám vylezú oči z jamiek, že čože????? a potom sa potiahne jeden kútik úst nahor v úškrne, keď sa v konečnom dôsledku ukáže, čo za tým magickým ozaj bolo.  A tak som ostala sklamaná a upela sa k farbe....k čiernej. Nie v mojom šatníku, ale v mojom budúcnu. Na čiernu  dôkazy boli. Nepopierateľné.  Je to síce smutné riešenie, ale bolo také, aké bolo a ja som ho akceptovala. Nebolo nič a nebude nič. Bodka.

 

Až smrť rodičov vo mne prebudila to zabudnuté . Privoňala som k pocitom, ktoré som pred rokmi ozaj len ťažko v sebe udusila. Najhoršie na tom je, že už niet dverí so špárou ani rohožky bezpečnej.....kam by som mohla utekať.  Teraz som ja tá, čo okupuje posteľ za rohožkou . Maminy už niet. Či sa mi to páči alebo nie, som ňou ja. A preto hľadám, snorím....o čosi intenzívnejšie, možno aj preto, aby som raz vedela pomôcť, až tú moju rohožku moje dieťa osídli....,aby som tam vedela byť s odpoveďami, hoc aj nie pre neho, ale pre seba samú......lebo bez tých odpovedí, pýtam sa, budú mať moje objatia vôbec nejakú moc?

 

Ľudia mi často píšu, že je neuveriteľné, že ja....keď kreslím ako kreslím , v tom nemám jasno. Akoby zázrakom podhadzujú sa mi pod nohy osôbky s príbehmi čarovnými, ktoré by sa mojim detským strachom nesmiali, ako to robili moji rodičia.  A nemyslím to v zlom. Nechcem ísť tvrdohlavo za "reálom" , byť cool ako vedec, čo má spočítané všetky hviezdy a vie, že ich pád nikdy nijaké želanie nesplní. Netvrdím, že to tak nie je. Je dokonca možné, že pri čiernej znova skončím. Tam , kde som začala. Ale priznám sa, že tajne dúfam, že tomu tak nebude. Viera pomáha. Neviera rodí depresiu. Povedzme si to na rovinu, nie každý je schopný uniesť pravdu v jej surovosti. Som ja?

 

Preto sa chcem poďakovať všetkým, čo mi posielajú ich pomocné barličky.....lúskam v nich. A hanbím sa za ne...priznám sa, lebo keď o nich hovorím.....nezniem viac rozumne. Len radostnejšie.

 

Píšem znova nejasne, že áno? A pritom by stačilo napísať priamo o postave, čo za mnou chodila a darmo som sa schovávala, chytala ma za chrbát....vždy našla odkryté miesto trčiace spod periny, na ktorom sa ma dotkla . Bola som k ničomu skrývač. Ale......nezniem potom ako to, čo vo mne videli rodičia? Prípad pre odborníka?

 

Ale nech! Bubácke príbehy sú krásne a všetci tí, čo ich majú radi vedia, že najkrajšie sú tie, čo sú rozprávané ľuďmi ako ja...., ktorí si ich na koži odžili a ktorí na záver povedia, že to ostalo záhadou....lebo ktohovie, ako to na tom svete naozaj chodí.

 

(A ináč, keď už to tu takto verejne prepieram....., tak potom hádam už aj dáva zmysel, prečo radšej k smutným, tajomným, strašidelným témam inklinujem a nie k radostným a sladkým......lebo tak to so mnou je, že najviac to vo mne cinká, keď je v čomkoľvek také to čosi buhúúúúú.....opustené, osirelé, samé.....a možno aj vystrašené.  A potom zase ja nechápem...prečo z času na čas kreslím to, čo kreslím, z čoho toto cinkajúce vymizlo.....ako napríklad z týchto mojich najnovších kresbičiek....leda ak pozadia tmavého smiem sa chytiť.....

 

 

Takto v detailoch a takto celé....

 

 

...motýľovo sladké, kačičkovsky rozprávkové....

 

 

Uj....tak som so sebou včera bojovala, s tým, čo mi to tá moja ruka v skicári kreslí, že ešte aj keď ručička na hodinách ukazovala pre nás brutálne neskorých desať hodín večer.....ja som kreslila , prekresľovala....skúšala chytiť zo seba viac než len toto.....ale poviem vám pravdu, či sa mi to páči alebo nie, toto je toto, čo zo mňa lezie von. Ok, prijímam výzvu do boja.....a uvidíme, či dokážeme viac.

 

Dnes je u nás veľmi veterno. Desivo veterno. V kombinácii s dažďom to dnes vidím na masovú vraždu dáždnikov. Dúfam, že nie aj toho môjho......

 

Už som ich pochovala dosť.

 

Jorik sa budí..... Jeho chrapkanie sa trhá, už nie je plynulé. Ani moje písanie. Preto sa lúčim a mávam....všetkým v mieri , na duši , aj v mysli......lebo možno je pravdou, že nie je len jedna pravda....a možno pravdy nás všetkých sú pravdivé a hej, mne by to vôbec nevadilo.

 

Krásny deň z 25 Tovey Crescent.