Mám len pol hodiny na to, aby som napísala blog. Nič moc , poviem vám. Zdržala som sa odpisovaním mailov , ktoré som poslednú dobu zanedbala, čo ma ináč nesmierne mrzí. Ale dobre tak... Usmievam sa, lebo posledné dni som tomu svojmu nakladala na úprimnosti, že som ho tuším aj počula praskať vo švíkoch :). Povolím dnes. A hoci sa aj včera udiali veci magické..., dnes ich sem písať nebudem.
Nechám si ich pre seba, zatiaľ.....poukladám si ich ako karty po stole a budem hľadať neviditeľné cestičky pomedzi ne a možno, možno...až sa niečo dozviem , potom o tom napíšem. Všetko má svoj čas....
Cha! Až na to, že ten čas akosi nemám ja.
Poviem vám, prehrávam tento svoj súkromný boj s nikdy nekončiacim tikotom . Včera, ani neviem ako.....stmievalo sa, keď mi Jorik usnul v kočiari...zmorený dňom.....dobré dve hodiny po limite. Lebo sme museli hrať nekonečné kolá domina.....lebo sme museli "kakať" tesne pred odchodom, keď sme už mali bundy a čapice na hlavách, lebo sme si urobili čajovú párty v knižnici, keď sme tam mali iba knihy vrátiť a .....uf, dalo by sa písať. A preto som ani nestihla nakresliť, čo som nakresliť chcela. Ledva jeden obrázok....nedokončený .....jajááááj, zaslúžila by som si. A i ten som kreslila na schodisku, ako som čakala na Jorička, až svoje "tlačenie" úspešne dokončí a v knižnici pomedzi hrnčeky horúceho malinového čaju s mliekom a ešte kadečím iným....lebo koľko bolo konvičiek v knižnici, z toľkých sa do plastových hrnčekov lialo.
Prosím, toto je obrázok k čomusi konkrétnemu...ale o tom ešte nemôžem nič prezrádzať.....
Nie teraz....nie nie......ešte nie.
Juj, len päste si sama zatínam....aby som do toho nevkladala príliš veľa vlastnej sebakritiky, lebo tá ma najväčšiu moc ma potopiť.
No a tuto, prikladám fotku už temer deky hotovej , pre Jorika, lebo tie, čo má, sú také bábätkovské.... a on už bábo dávno nie je , ale statný chlap....ozaj, mužnie mi pred očami...dnes napríklad, zavolal ma vystrašený , aby som sa prišla pozrieť na jeho nôžky, že tam má čosi, čo tam byť nemá. Chlpy. Zlatko moje.... jak mi šlo, vysvetlila som mu, že je to tak správne, že i tata je chlpatý, aj mama:), nuž je aj on....náš poklad malý. Na slove "opička" sa usmial a stiahol pyžamko z kolienok dole. Juj, strasti rodičovstva.
Hej, tá fotka! Temer som zabudla :)
A s ňou sa na dnes aj rozlúčim a mávam ku krásnej sobote.......ako ináč, z nášho bytíku malého.....z 25 Tovey Crescent.....
No comments:
Post a Comment