Noc v novej posteli

Neodfotila som ju.  Myslím, tú posteľ. Vravela som si - ráno stačí a ...aha, Jorik v nej spí !!!! Sama tomu nemôžem uveriť. Ako, on už sám spal vo svojej izbietke, vo svojej posteli.....ale takto seriózne .....neviem, mám pocit, že včera sa mi unavenej cez prsty - nebadane- preplietlo (skôr vyplietlo von ) jedno z mnohých zbohom medzi mnou a Jorikom. Čosi akosi, mám v sebe pocit, že keď ostanem silná a podporím ho, ostane aj zajtra, aj pozajtra a aj popozajtra a všetky ďalšie nasledujúce dni vo svojej postieľke spať. Ono, musím sa vám priznať, že občas ma šokuje, akú moc rodič má. Hanbím sa priznať, že ako milujúca matka, nevyužívam svoj potenciál naplno. Lebo občas proste nevládzem. Alebo sa mi nechce....hej, taká je pravda. Nechce sa mi. Veľakrát po očku sledujem iné matky.....vlogerky sú najlepšie, tie vás dobrovoľne nechajú nakúkať do svojho súkromia a hej, porovnávam. Vedela by som z fleku napísať list, zoznam vecí či aktivít, v ktorých "pokulhávame" a ktoré by som mohla napraviť.....ale ja nie...nechávam sa aj s nimi, aj s Jorikom niesť dole prúdom.....však ony nás raz doženú. Svedomie a výčitky má už dohnali, tie majú inú rýchlosť..... Ale ja som lenivá a mám hrošiu kožu, keď chcem ovšem a tak sa nejak extra netrápim.....iba si ďalej plávam.....a vôbec , ani teraz sa mi  nechce  "toto" riešiť, preto buch buch, zatváram dvere a mrknem sa na včerajšok cez ružovejší objektív.

Kúpili sme teda posteľ. Drevenú, zdobenú....s Poohom. Vyzerá báječne v Jorikovej drobnej izbietke prepchatej hračkami od výmyslu sveta. Nepreháňam, občas mám pocit, že sa v nej čoskoro udusíme a vtedy pracem a riedim vzduch a tašky sa plnia.....a odplnia znova, lebo ......z neznámych čarovných dôvodov, keď Jorik zbadá čosi, s čím sa už vôbec nehrá , nachystané na odchod , zahorí  k tým veciam znova láskou nebeskou a oni (tie veci) idú z tašky znova von a s nimi aj moja pomyselná klaustrofóbia tadááá.....je tam, kde aj bola.

Takže Jorik spí vo svojej posteli, vo svojej izbe. Kdesi v noci som pocítila Tomášove objatie okolo drieku..... temer zabudnuté dotyky, vďaka Joričkovmu telíčku, ktoré len doteraz delilo našu posteľ v dve polovice. Chýba mi tam, ale nie tak, že by som ho tam chcela vtiahnuť späť. Dobre viem, že vlastná posteľ a vlastný priestor v nej je pre každého člena našej malej rodiny -  prospešný. To len čosi vo mne -matke, sa pošteklilo ....čo naveľa odplašilo tie veľké ruky preč. Ako hladný vlk pritiahla som si radšej paplón na seba .....nateraz prosím, nič viac, len so sebou si želám byť.

A dlho som nebola. Vstala som krátko po tretej a doteraz...koľko je presne? čosi po 7ráno, som  už  xy- krát nazrela do izby s vláčikovskými závesmi...a mlčky sledovala svojho jediného syna ako spí...raz tu...raz tam....odkopaný, odgúľaný....smejem sa, zakaždým iná poloha. Ďakujem svojej prezieravosti , ktorá ma včera presvedčila na vankúš vsunutý medzi okraj postele a šmýkalku. Nebyť ho , už dávno je moja ratolesť  na zemi.

Na zemi ako na zemi, doslovne a čisto, ostali nateraz akurát tak moje denníky. Riadny komín som si z nich vystavala pred komodou v obývačke. Je to dávno, čo som nabrala odvahu a nakázala môjmu milému, aby sa ich zbavil, ale tak...aby sa k nim nikto nikdy nedostal!!! Predsa len, sú to moje spomienky...a krehké sú , aj keď ležia pevne na papieri. Môj milý ich však nikam neodniesol. Využil ich ako podporu pod plátno, ktoré bolo na Jorikovej predošlej postieľke miesto drevených líšt. A teraz , s novou posteľou, mám ich pred sebou zas a znova a zas a znova sa odo mňa čaká , že vynesiem nad nimi ortieľ . Prelistovala som ich včera....kopec rozmazaných spomienok nabralo reálne obrysy. Sama neverím...ach...koľko slov som popísala...Nečítala som však nič....len z detských čias, kedy deň bol pre mňa ničím iným ako vypísaným  zoznamom denných aktivít začínajúc v nedeľu s Od Kuka do Kuka, končiac Derickom večer.

Keďže som pre vás nenafotila posteľ ,ako som sľúbila, sfotila som vám denníčky.....občas zámerne trocha neostro...., spomienky sú predsa len tak trocha súkromné no i tak....sama tomu neverím, rozhodla som sa postrhávať pavučiny a ukázať vám viac.....presne 7 koláží.....ach...aké zvláštne....súkromné tak verejne ,veci radšej tajné.....čosi sa vo mne chveje...ale, veď už som dospelá....

 ....tak tuto sú všetky ....niektoré oku dostupné, iné zamknuté....isto tajné....kľúče stratené.....

....tuto zase pozbierané mapy , vizitky z Las Vegas, vstupenky.....ach....aké zanedbateľné veci, keď nám prechádzajú rukami a hľa, po rokoch, koľké čaro spomienkové.....

...takmer ako odložená písomka....koľko tých písomiek, diktátov...testov bolo...na stovky, tisícky by sa dali zrátať a tuto, jedna aha, vložená medzi stránky polepené......aký luxus v spomienkach!

..obdobne kvety vysušené.....prilepené páskou priesvitnou....z krásnych miest pre ešte krajšie spomienky....hoci, nie všetky spomienky sú sladko krásne. Nie moje. Určite. Práve naopak. Mnohé by som radšej naveky zmazala , ale nedá sa. Tuto sú, aha.....naveky vekov, nezmazateľné...

..ako moja vôbec prvá dovolenka pri mori, kde som stála na hrane svojej chudosti, pomiešaná s univerzitnými rokmi a víťazstvom našich hokejistov.

..chudá chudá.....moja tvár medzi indiánskymi , za doláre kúpenými spomienkami z ciest.

A nakoniec.....môj súkromný boj , môj vôbec prvý vypísaný denník , detsky naširoko a pubertálny....písaný nahusto, lebo bolo toho táááák veľa čo povedať. Vlastne napísať.

 

Jorik už vstal. Sedí na gauči a čaká na ranný prísun jogurtov. Sebecky, zapla som mu telku a predložila pred neho misku s čerstvým ovocím. Čaká na mňa.....Musím ísť. A tak, troška unáhlene možno, strihám, cvakám, mávam.......ako ináč, zo spomienkami plnej obývačky na 25Tovey Crescent.